Mám sa.
Teda, väčšinou sa má(va)m, ale nie je to obvyklé ani trvalé.
Už osemnásť rokov aj dajaký kúštik, kuštilinčok k niečomu, od januára, od Pána, cez vagínu, čierny pasažier, nepozvaný hosť.
V mestečku pod sivou plachtou. S mačacími hlavami, šerednými budovami a krásnymi spomienkami v židovskej štvrti.S kníšucimi sa stromami nad hlávkami, pod kopcom, na ňom, všade so Slnkom (bejvávalo s gitarou). Sediac na klavíri, na tradícii, na kráľovskej histórii, momentálne bezvetrie, ale občas (nečas(na čas)) prídeš.
Vo väzenskom prostredí v obyčajnej ľudskej koži, málo je, málo aj to. Ako každý, nemám to na ružiach ustlané, skôr na čiernej posteli, kde vysedávam a preležievam časti tela, dňa a života.
Mám rada hádanky. Možno som sa po čase sama jednou stala. Ale to nechcem rozhodovať. Preto Guess Who. Môžeš len hádať, kto naozaj som. Iróniu nezapriem, možno aj Ten Nikto, čo ukončí svet (kohože?). Dopredu nevidím. Svoje činy si vždy pozametám. A ak nie... je to len môj bordel (a ľúbim ho).
Vypadol mi jazyk, zhltla som ho, alebo som si doň akurát zahryzla. Nikdy to neviem rozlíšiť a diferencovať.
Zatiaľ nepatrím prízrakom, hmotná som.
Mám rada dážď, mám rada solitudo a tranquilidad, moja časť dňa je stmievanie. Rada sa lúčim so slnkom. Odchody sú vždy niečo znamenajúce, a preto ich oslavujem minútou ticha vo svojom srdci. Nádych-výdych.
Samu seba dokážem dohnať ku pekným kúskom - no starého psa novým trikom nenaučíš - aj ku izolácii myšlienkami, aj ku samopoškodzovaniu, aj ku klamstvu.
Ľudia vravia, že som dobrý človek, čistý človek, nevinný človek, lesný tvor, pokoj a pochopenie. Kde to v tejto čiernej diere uzreli, neviem.
Inak som dosť obyčajná. (pseudo)Študujem, mám záujmy, ktorým sa (pseudo)venujem, mám priateľov, mám (pseudo)túžby, ktoré sú čoraz naivnejšie a naivnejšie.
Čo nie je, môže byť.
Konce.
Konce.
