Poddávam sa vôni zoschnutého lístia.
Sivý chlad rýchlou chôdzou zaženiem.
Paradoxne, vyskytujem sa veľmi vecne.
A namiesto upretia zraku, odvrátim sa od ohňostrojov.
A nebo čoskoro padne a mne sa tá vata nedostáva do hlavy.
Spím pri oranžovom svetle, ktoré sa občas rozhýbe, ak mám jeden nádych na zmenu. Ak spím s viacerými, ak im dovolím zohriať pieskové obliečky, ak sa naukladáme ako zvieratá jeden cez druhého, hľadajúci teplo, zobudíme sa trochu inak, trochu kubisticky.
Vo vlasoch mám prenikavý dym vonných tyčiniek.
Nie je to oheň, čo zabíja.
Je to dym.
Minula som si svoj nádych a čakám na ďalší.
Možno to príde knihou, trhom, divadlom, sympatiami - neviem.
Možno mi len bude stačiť šúchať nohami starými ulicami.
Možno postačí, ak tento hluk zmizne.
A občas sa divím, ako sa veci dláždia predo mnou, pre môj prospech.
Objaviť na záchodoch neznámej kaviarne v neznámom meste neznámy citát čerstvo zoznámeného človeka, to je nad moje ľudské chápanie.
A tak balím, sa balím, bavím sa balením malým.
Jeseň je droga.
pic
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára