Litre čaju.
Milujem tie neskoré rána, kedy sa všetci stratia do kancelárií, dopravných prostriedkov, kaviarní, bytov. Milujem sedieť na lavičke, okrem mojich nôh nevidieť žiadne iné. Oblaky sa rozpŕchnu, schody, na ktorých sedím, studenia, občas vietor, občas vtáky, občas skoré lístie a vetvičky.
Kreslím si a rozmýšľam, či schovávanie vecí pre seba je tá správna cesta.
Pripomína mi to prvé príchody do školy, babie letá v promenáde, povystrájané hlúposti, ktoré sa mi vyparujú z hlavy, zmoknutia, prechladnutia, bezstarostných niekoľko hodín pred neželaným príchodom domov. Spomínam si na lavičku. Na lavičku, kde som plakala viackrát v živote kvôli všetkému možnému. Aj keď som utiekla z domu, aj keď som sa hnevala na niečo, čo vlastne neexistovalo. Pamätám si na ľudí, ktorí sa za tie roky zmenili. Vizuálne, najmä, na dievčatách sa väčšinou mení farba vlasov a dĺžka. No akoby sa im postupom času aj dospelosť liala do hlavy. Predtým mali len päty namočené, teraz sa všetci topíme, učíme dýchať pod vodou. Pamätám si chvíle samoty so zápisníkom pod hradbami, kde ma okoloidúci odsudzovali pohľadom. Pamätám si posledné teplé lúče pred ich vyhasnutím, vystriedanie za pouličné oranžové neóny.
Cudzoložná mačka zaspáva vedľa žltého zápisníka a pohodenej ceruzky.
Teraz tam sedím, premýšľam, ako to je super, keď nikoho nevidieť a je tak pekný deň. Najem sa, odhŕňam si vlasy z tváre. Cítim zmenu, ale neviem, kedy príde. Možno sa už deje a možno moje vnútorné senzory zostali na nesprávnom móde a potrebujú hard reset. Viem, že mám povinnosti, ale zostávam sedieť a pozorujem, ako sa niektoré veci hýbu a niektoré stoja. Rozmýšľam, že by som mohla pomaľovať betónové schody a niečo po sebe zanechať. Niečo viac ako predaný úsudok a zmätené smerovanie. Spomínam si na tajné výlety, za chrbtami všetkých. Kakauko, cappuccino alebo čaj, každý výlet má svoj nápoj. Väčšinou nás hojdal vlak. A väčšinou veľmi príjemne. Každý výlet mal aj svoju bolesť v topánke, na ktorú keď som našľapla, podivné teplo sa mi rozlialo po tele a zalepilo ústa. Vždy tá nádej, vždy objavenie niečoho iného a opäť návrat domov, do tmavej izby s prievanom, modrým perom, kružidlom a obliatymi obliečkami.
A všetko zmizne užitím posledného paralenu.
A všetko zmizne užitím posledného paralenu.
