30. Tyran.

Ty utekaj.

Potrebovala by som prísun energie. Opäť jediné, čo dokážem, je snívať a robiť si v hlave šialené plány o tom, ako by jedného dňa môj život mohol vyzerať. Najprv by som však po práci nemohla byť taká beznádejne vyžmíkaná ako väčšinou. Potom, možno, by som si šla decentne zabehať, navarila by som si kvalitnú večeru, začala by som si robiť domácu úlohu z Advanced English, začala by som kurz programovania a možno aj nejaký bojový šport. Nebála by som sa ísť stretnúť nových ľudí do Riegrových sadov a popravde, jeden sajder v posteli by mi nestačil.

Komplikovanejšia situácia je s tým, že to takto jednoducho má byť. Zvládnuť základy existencie v nikdy nezakúsenom prostredí za tri týždne namiesto troch mesiacov - občas by som sa mala aj pochváliť. V čomsi mi to pripomína Írsko. Pocity dávne znova objavujem a zostáva mi len brániť sa prekríženými rukami a výrazným rúžom na perách.

Zostávam bádať.

Nad tým, koľko ľudí je v rovnakom momente nešťastných, s dôvodom, ale častokrát zbytočne. Vždy to bol zápas človeka proti človeku, človeka proti samému sebe, tak prečo by sa to malo zmeniť? Prečo by si mal každý myslieť, že je špeciálny svojím trápením? Čím viac chladnejšie sa cítim vo vnútri, tým teplejšie mi je pod (cudzou) perinou.

Sme jediný druh (s vedomím), ktorý ide sám proti sebe?

A tak.

Neberiem sa vážne.

Na pocitoch veľmi nezáleží.

Už sa tu necítim tak slobodne. To bol vlastne aj dôvod odmlčania. Už mi na tom nezáleží, a keby aj začalo, vrátim sa k peru a papieru. Som staromódna? Áno. Robí mi to vrásky na čele? Ťažko.

Ešte je čas.

Ešte je stále čas.

23. Sem-tam.

Ten pocit,

keď stojím na balkóne, fajčím už asi tretiu od rána, objímam si ramená, pretože slnko sem nedočiahne, podo mnou ľudia, bežiaci do predajne s foťákmi, nadomnou okná a štvorček neba, stojím na mreži a vidím popol usadený medzi balkónom a zemou,

je len poľahčujúca okolnosť.

//Ospravedlňuje ma od myšlienok, ktoré ma striedavo ťažia a vzpínajú

(na ktoré prinajlepšiom zabudnem).//

Už sa to načisto rozplynulo. Vždy zastanem, keď začnem. Nevidím, kde mám pokračovať. Predtým som aspoň tušila, teraz si ani neviem zvoliť cestu. Akoby som bola uväznená v milisekunde pred vznikom myšlienky. Ako keď stojíte vo dverách a tlačíte do nápisu SEM. Odložila som pero na príliš dlho. Chcela by som naspäť svoje krajiny zasypané pieskom, kde sa pohybovalo pomocou vetra a zrkadiel. Kde sa dalo žiť s vyrezaným srdcom. Kde vôňa muchotrávok spúšťala slinenie.

Kde tak veľmi záležalo na každom slove.

Teším sa na každý deň. Mám radosť z toho, že moje telo je. A že mám schopnosť premýšľať. Dokonca aj nad tým, ako premýšľajú ostatní. A to nevie každý. Riadim sa intuitívne a tak nejak skackám po uliciach a zabávam sa najmä na sebe. Že si neviem vybrať, čo si prosím na obed. Že si kúpim ochutené cigarety a ochutnám ich len raz. Že na hodine angličtiny lektor rozpráva viac ako ja. Že kričím v kine nevhodné poznámky. Že sa opijem so šéfom v bare. Že sa bojím telefonátov.

Je naozaj vtipné, ako bojujem s blízkosťou a diaľkou. A nie je to len o tom, čo práve mám a čo by som chcela. Tak často ma udivujú ľudia a dokonca i ja sama, preto je ešte ťažšie pochopiť ostatných, keď prekvapujem aj samu seba. Pochybovanie je asi prirodzený stav vecí.

Všetko si protirečí, najmä moje časti. Zatiaľ nepočujem hlasy. Všetko je dvojjazyčné, okrem iného. Prekladať z emócie do rácia je tiež náročná úloha. Uvedomenie je slabosť i sila. Ako hlboko sa dá vlastne kopať? Kam sa dostanem, ak nikdy neprestanem? A čo ak sa zastavím? Ako to vlastne funguje s rozhodovaním? Mohla by som dostať jeden pokus nanečisto. Ale to by chcel asi každý. To je vlastne druhá šanca, len inak povedané? A prečo sa vlastne pýtam? A zamýšľam?

Mohlo by mi byť tak dobre, ak by som (ne)mala (ne)zodpovedané otázky.

//Po dlhšej dobe sa ozývam, už mi to chýbalo, len som nevedela, ako na to.//

P.S. Budem mať vizitku.

(Pic source)