24. Prah-Prach-Pach.

Ľudia sú nechutní.
Nazdávajú sa vo vlastných pletkách zamotaní, že symbolizmus z kníh vytrhnutý im pomôže ukojiť rozvrátené a rozbesnené monštrum v hlbinách žíl.
Neviem, čo tým myslím.
Ale je mi trápne, keď viem, o čom ovzdušie pruží, pne a priľnieva k smrdiacim telám, navoskovaným slovám či lepkavej smole, čo sa z pľúc valí.
Najmä ak vídam opakujúce sa scénáre, obyčajné klišé ľudského dna, nezmenené, aké predpovedané. Nostradamovský gén v 21. storočí točí o ľudskej nenáhode, o vyliahnutí sa rovnakých semien v štiepaných mysliach, ktoré sa len kopia, exponenciálne narastajú, do nezdravého nekonečna.
Chceš byť viac? Tak daj viac.
Čo ti mám povedať? Nič ti nie je dobré.
A zachránim ťa?
Nie, každý krachne sám.

                 No a teraz hľadám pokračovanie, skryté významy, ktoré ešte zašifrujem, také, aby aj keď sa v nich niekto porýpe, nájde aj tak len viac bahnitých otázok. Stále lepšie ako neuveriteľná narastajúca stupidita, aj moja, len sa tak schovávam pred slnečnými lúčmi, besný pes. Nie sme všetci besní? Či veriť svetlu sa dnes nenosí? Zapras sa čo najviac od galejí, pomyjmi si umy tvár, skúšaj neskúšané, pritvrdené - teraz stojí oveľa viac stať sa Drsňákom. Ale neviem, čo nové chceš počuť, keď na to nemám(e) nové slová. Nehnevajú ma skaly, hnevajú ma pojebané myšlienky. A ani nie tak myšlienky, ale ich fyzická výpoveď, sentimentálne výboje, skraty, akoby na svete nebolo už dosť odpadu. Prečo sme takí vhodení? Blúdime, aby sme sa nachádzali? Prečo nám nepomôžete? Čo tak skratky, čo tak múdrosť, vedenie, kde sú tie balady o vychovávaní do stavu kalokagatie? Je mi zle, ďakujem pekne.

(gif: tumblr, samisoffthewall)

1.1. Guľatá zem.

Nie.
Dobrý deň, nový rok.
Nie, nemusíš otvárať dvere.
Myslím, že sa prestrčím aj sama. Prešmyknem. Či čosi, Boh na mašine, ma potlačí tak či tak.
Tak sme tu znova, spolu. Zatvorení v komôrke so sliepňajúcim svetlom, svetluškom, s vyrytými a zrátanými čiarkami, s pozostatkami spomienok - sú, či nie sú skutočné.
"Guľatosť zeme spôsobuje, že ísť od niečoho najďalej znamená vracať sa." (Mitana, btw.)
Áno, lopotím sa, medzi marazmami, s balaticko-meditatívnou atmosférou, (snažím sa robiť žarty z kostlivcov,) ktorej pomenovanie je samo o sebe satirou na skutočnosť.
Dnes len vlci. Vločkové srste, divoké oči, výbuchy v srdciach, rýchly dych ako kontrapunkt svižne ukladajúcim sa labkám na ľadových plochách.
Zdvihnutá žalúzia, nohy cez ňu prestrčené, troška svetla vyjde von na ulicu, pozdraví sa s pouličnými lampami, s oranžovými falošnými kamarátkami, zatancuje si s chvíľkovými rozkošami rôznej farby a čoskoro unavené zalezie do župana.
V tieni by sa schovalo, vo svojom protiklade. Chutí ako bublinky, prázdne jedlo a prázdne činnosti. Zatancuje si s tieňom. No a, že sa mu rozpustili vlasy. V tieni je pohodlne, tíšivo, trúchlivo, všetko zlé odmŕza. Na to je snáď zima.
V póze zastane, ľahne si na zem, civí na seba ešte pred chvíľkou. Ako sa len klamalo. Takto to je a takto to má byť.
Raz sa to muselo stať.
A možno aj nie.

(obrázok: 1930 film Le Sang d’un Poète, Jean Cocteau, zdroj: Tumblr)