24.12.16

24.

Jedného rána, kedy smútok nebude ležať na horiacom piesku, na vlhké mesto dopadne sneh, vietor vdýchne zvukové vibrácie, zem zhltne ľudí prízemných; zobudím sa, odviažem si z očí bielu stuhu, odpadnú mi mihalnice-ihličie, čas bez utrpenia stratí na hodnote, budem sa dívať do diaľky, na more v trojmom bode, na vznášajúce sa spomienkové lekná, na imelo meniace farbu na najčiernejšiu čerň, bozky budem cítiť na chĺpkoch, budú sa kĺzať každým milimetrom mojej kože,...
a všetko sa postupne rozpŕchne v odkvitnuté púpavie, putujúce semienka.

Snívam o smrti.

Keby som tak snívala o niečom inom. Ruky by mi mohli zoslabnúť, navliekla by som si zlaté okovy a poslušne tiahla za reťazou, ktorá možno nikde nekončí, a možno by som sa bála toho, ak by práve niekde končila. Bojím sa svojej sily, uvedomujem si, že stačí málo a veľa sily nebude mať dobrý dopad. Bojím sa ničivej sily, ktorú v sebe nosím. Bojím sa nasilu držať to čierne, smolné dieťa naďalej v mojej hrudi. Bojím sa, čo sa stane, ak ho vykŕmim i ak bude dlho hladovať.

30.11.16

30. Nežne revolučný.


/Pravidelný zásek.
Hore schodami,
dolu rozpúšťajúcim sa voskom./

Padol prvý sneh.
Uvoľnil myseľ krehkým chladom, keď som sa dívala hore ulicou.
Píšem na malé lístočky, ktoré potom spaľujem v malom ohni zapaľovača.
Trčím v okne, telefonujem a nič z toho nie je dôležitejšie ako teplo, unikajúce z radiátora v presklenej miestnosti. Rýchlo sa stmieva a svetielka na vyhasnutom strome naprázno pregĺgajú.
Túžim potopiť sa v silnom prúde vodopádu, túžim po tom, aby moje telo rozrhala váha padajúcej, búrlivej tekutiny, aby odniesla moje časti ako bezfarebné kryhy.

Už len chvíľu, a zamrznutá silueta kráčajúcej postavy zmäkne a bude ju možno rozotrieť po rukách ani vosk. Chvíľu bude páliť. Po stvrdnutí a odlupnutí na nej zostanú odtlačky z brušiek prstov.

A tá námraza, srieň, čoskoro požerie farbu z lístia a zo šálov a aj električky budú vzdychať inú ódu a vtáky sa lapia do siete utkanej z hmly a konárov a topánky budú mať viac dier ako cez leto a všetko stratí melódiu a bude ťažko čokoľvek predpovedať.
Predpoklady sú pre deti, náhoda, náhoda je dospelosť.

6.11.16

6. A story behind.


Poddávam sa vôni zoschnutého lístia.
Sivý chlad rýchlou chôdzou zaženiem.
Paradoxne, vyskytujem sa veľmi vecne.
A namiesto upretia zraku, odvrátim sa od ohňostrojov.
A nebo čoskoro padne a mne sa tá vata nedostáva do hlavy.
Spím pri oranžovom svetle, ktoré sa občas rozhýbe, ak mám jeden nádych na zmenu. Ak spím s viacerými, ak im dovolím zohriať pieskové obliečky, ak sa naukladáme ako zvieratá jeden cez druhého, hľadajúci teplo, zobudíme sa trochu inak, trochu kubisticky.
Vo vlasoch mám prenikavý dym vonných tyčiniek.
Nie je to oheň, čo zabíja.
Je to dym.

Minula som si svoj nádych a čakám na ďalší.
Možno to príde knihou, trhom, divadlom, sympatiami - neviem.
Možno mi len bude stačiť šúchať nohami starými ulicami.
Možno postačí, ak tento hluk zmizne.

A občas sa divím, ako sa veci dláždia predo mnou, pre môj prospech.
Objaviť na záchodoch neznámej kaviarne v neznámom meste neznámy citát čerstvo zoznámeného človeka, to je nad moje ľudské chápanie.
A tak balím, sa balím, bavím sa balením malým.
Jeseň je droga.

pic

23.10.16

23. Sivé splývanie.


Najlepší pocit na svete je ten, ktorý príde po trápení.
Nie nadarmo sa vraví, čo bolí, to rastie.
Človek strávi celý deň v posteli v bolestiach, a keď príde nový deň, katarzný moment je tak silný, ani čoby sa bolesť nikdy nestala. My ženy sme v tom prieborníčky. Vlastný mozog nás po pôrode nakŕmi toľkými prirodzenými hormónami, že automaticky zabudneme na bolesť spôsobnú rodením dietaťa niekoľko hodín cestou biologickou, ale pri predstave nerodičky nemožnou. Robievame to aj inokedy? Veríme, že každá bolesť raz zmizne a my budeme schopné nádychu?

Sedela som na lavičke, v noci, v nedaľekom parku. Bolo chladno, ale cesty ešte neboli zasypané opadaným lístím tak, ako by som si to predstavovala. Vyfajčila som dve cigarety. Keby som ich mala viac, bola by som schopná vyfajčiť celý balíček. Dívala som sa ľuďom do okien v baráku oproti a svet mi pripadal ako adventný kalendár. Každé zažnuté okno symbolizovalo jeden životne dôležitý zážitok. Pri zhasnutí už rozsvieteného políčka sa spomienka vymazala z pamäte. Pri zažnutí nového sa otvárala nová možnosť. Rozmýšľala som, koľko tých okien môže a je šťastných. Koľkí ľudia majú podobné okná. Kedy už nezostane žiadne na rozsvietenie. A čo potom.

Najlepšia vec na príchode do nového prostredia sú tie pohľady.
Viete, že ste vstúpili na neznáme, no i tak obývané územie.
Zahrať sa na cudzinca, ktorý nemá záujem o adaptovanie? Alebo? Presvedčiť ostatných, že situáciu máte pod kontrolou a koledovať si svojím zjavom o tie spýtavé pohľady?
Nemajú veľmi čo vidieť, no i tak sa obzerajú. Drgajú si do lakťov, rozlievajú nápoje vo vysokých pohároch, nevyspelo sa otáčajú, keď opätujú pohľad.
Nadväzujeme arytmickú konverzáciu, sprevádzanú neistým požívaním alkoholu a pozývaním na kusovku za 5 korún. Oprašujem zaužívané cykly a nachádzam žiarivé kovy pod vrstvou hrdze a prachu. Nemôžem ľuďom vravieť do vzťahu a robiť rýchle úsudky. Aj keď cítim, že by to bolo správne. Neskôr sa rozhodnem, je čas odísť. Rada by som zostala, no exkluzívne to bude, iba ak v tomto momente zmiznem.
Prejdem na červenú a skoro skončím pod kolesami.
Ešte sa stretneme.

Na ďalší deň som vystriedala Jagera s Vínom za Víno s Rumom.
Cítim zmenu, občas vrie ako zemetrasenie a ja sa delím na molekuly. Je vtipné pozorovať, ako polovica reaguje pozitívne, zatiaľ čo na druhej strane sa odpája skupina s negatívnym nábojom.
Čo je najlepšie, tak to je správne.
V skutočnosti sa všetko točí okolo rovnováhy.
Ako pri tanci.

18.10.16

18. Štekať na nesprávny strom.


A tak sa snažím byť dobrým človekom v zlom svete. Nedarí sa mi to, byť taká, akú si ma prajú. Byť večne v dobrej nálade, plná energie, zdravá a zhovorčivá. Sexy. Všetky tieto veci potrebujú sebazaprenie a občas pretvárku. Nemám rada pretvárky, lebo svet sa nezmení, prečo sa musím meniť ja kvôli svetu? Nehodím sa do schémy, to je jasné, neretušujem sa, nesnažím sa skrývať nedokonalosti, nesnažím sa meniť tón reči. Nemám druhý úmysel, keď Vám pozerám do očí. Nemám čo skrývať. Moje myšlienky, moje pocity, res publica. Transparentne, nechávam sa rozobrať, roztrhať, na svete je totiž toľko ľudí s neukojiteľným hladom, ľudí pažravých, a, kurva, nemá ich kto nakŕmiť. Rada sa obetujem? Rada si ubližujem? Nie. Mám nádej. (Potupné...)


Intermezzo

Milujem chyby.
Milujem prichádzať na chyby.
Ľudia sú chyby.
Rada opravujem chyby.
Opravujem rada ľudí?

xxx

Mám rada svoje nedokonalosti. Rada prepínam pesničky v polovici, rada zmeškám akcie, ak sa mi debata zdá plodná a vysedávanie doma záživnejšie. Moja neschopnosť vybrať si vec a sústrediť sa na ňu je neuveriteľná. Moje výhovorky briliantné. Moje vyvádzanie za maličkosti, ktoré mi rozhodia svet (napríklad meškanie, niekto sa chytil mojich vecí,...). Odmietanie dobrých návrhov bez zjavných dôvodov. Moja nekonečná únava. Moja vyčerpanosť po dni strávenom komunikovaním s ľuďmi. Opovrhovanie prázdnymi rečami. Náladovosť. Neprispôsobivosť. Strnulosť a pomalosť. Nerozhodnosť. Sebareflexia. Sebaobetovanie a lojálnosť. Morálka. Moja neuveriteľná neschopnosť vyjadriť sa slovami, podchytiť hada argumentu a zakrútiť mu krkom. Naivita a blbosť. Šporovlivosť. Myslenie na budúcnosť. Žitie v prítomnosti. Pamätanie si minulosti. Neschopnosť odpustiť a zhodiť bremená. Strach. Lenivosť. Neohybnosť. Úzkosť. Nezáujem o všeobecne uznávané spoločenské konverzačné témy. Myslenie na peniaze. Nemyslenie na peniaze. To, že sa vždy snažím nájsť zlatú strednú cestu, tú správnu cestu, aj tým, že to preženiem. Obozretnosť. Ľahkovážnosť. Prepísknutie situácie. Nedôverčivosť. Moje druhé šance. 


A neznášam civilizačné hry.
Aj tak skončíme pri pudoch.
A môžeš mať aj desať titulov pred menom a za menom, aj tak budeš kokot.
Chcem len pokoj, mimo sveta Koyaanisqatsi.
A toto nie som ja.
Toto je tiež len hra...

20.9.16

20. Chladné rána, zimné letá.


Litre čaju.
Milujem tie neskoré rána, kedy sa všetci stratia do kancelárií, dopravných prostriedkov, kaviarní, bytov. Milujem sedieť na lavičke, okrem mojich nôh nevidieť žiadne iné. Oblaky sa rozpŕchnu, schody, na ktorých sedím, studenia, občas vietor, občas vtáky, občas skoré lístie a vetvičky.

Kreslím si a rozmýšľam, či schovávanie vecí pre seba je tá správna cesta.

Pripomína mi to prvé príchody do školy, babie letá v promenáde, povystrájané hlúposti, ktoré sa mi vyparujú z hlavy, zmoknutia, prechladnutia, bezstarostných niekoľko hodín pred neželaným príchodom domov. Spomínam si na lavičku. Na lavičku, kde som plakala viackrát v živote kvôli všetkému možnému. Aj keď som utiekla z domu, aj keď som sa hnevala na niečo, čo vlastne neexistovalo. Pamätám si na ľudí, ktorí sa za tie roky zmenili. Vizuálne, najmä, na dievčatách sa väčšinou mení farba vlasov a dĺžka. No akoby sa im postupom času aj dospelosť liala do hlavy. Predtým mali len päty namočené, teraz sa všetci topíme, učíme dýchať pod vodou. Pamätám si chvíle samoty so zápisníkom pod hradbami, kde ma okoloidúci odsudzovali pohľadom. Pamätám si posledné teplé lúče pred ich vyhasnutím, vystriedanie za pouličné oranžové neóny.

Cudzoložná mačka zaspáva vedľa žltého zápisníka a pohodenej ceruzky.

Teraz tam sedím, premýšľam, ako to je super, keď nikoho nevidieť a je tak pekný deň. Najem sa, odhŕňam si vlasy z tváre. Cítim zmenu, ale neviem, kedy príde. Možno sa už deje a možno moje vnútorné senzory zostali na nesprávnom móde a potrebujú hard reset. Viem, že mám povinnosti, ale zostávam sedieť a pozorujem, ako sa niektoré veci hýbu a niektoré stoja. Rozmýšľam, že by som mohla pomaľovať betónové schody a niečo po sebe zanechať. Niečo viac ako predaný úsudok a zmätené smerovanie. Spomínam si na tajné výlety, za chrbtami všetkých. Kakauko, cappuccino alebo čaj, každý výlet má svoj nápoj. Väčšinou nás hojdal vlak. A väčšinou veľmi príjemne. Každý výlet mal aj svoju bolesť v topánke, na ktorú keď som našľapla, podivné teplo sa mi rozlialo po tele a zalepilo ústa. Vždy tá nádej, vždy objavenie niečoho iného a opäť návrat domov, do tmavej izby s prievanom, modrým perom, kružidlom a obliatymi obliečkami.

A všetko zmizne užitím posledného paralenu.

30.8.16

30. Tyran.


Ty utekaj.

Potrebovala by som prísun energie. Opäť jediné, čo dokážem, je snívať a robiť si v hlave šialené plány o tom, ako by jedného dňa môj život mohol vyzerať. Najprv by som však po práci nemohla byť taká beznádejne vyžmíkaná ako väčšinou. Potom, možno, by som si šla decentne zabehať, navarila by som si kvalitnú večeru, začala by som si robiť domácu úlohu z Advanced English, začala by som kurz programovania a možno aj nejaký bojový šport. Nebála by som sa ísť stretnúť nových ľudí do Riegrových sadov a popravde, jeden sajder v posteli by mi nestačil.
Komplikovanejšia situácia je s tým, že to takto jednoducho má byť. Zvládnuť základy existencie v nikdy nezakúsenom prostredí za tri týždne namiesto troch mesiacov - občas by som sa mala aj pochváliť. V čomsi mi to pripomína Írsko. Pocity dávne znova objavujem a zostáva mi len brániť sa prekríženými rukami a výrazným rúžom na perách.

Zostávam bádať.
Nad tým, koľko ľudí je v rovnakom momente nešťastných, s dôvodom, ale častokrát zbytočne. Vždy to bol zápas človeka proti človeku, človeka proti samému sebe, tak prečo by sa to malo zmeniť? Prečo by si mal každý myslieť, že je špeciálny svojím trápením? Čím viac chladnejšie sa cítim vo vnútri, tým teplejšie mi je pod (cudzou) perinou.
Sme jediný druh (s vedomím), ktorý ide sám proti sebe?

A tak.
Neberiem sa vážne.
Na pocitoch veľmi nezáleží.

Už sa tu necítim tak slobodne. To bol vlastne aj dôvod odmlčania. Už mi na tom nezáleží, a keby aj začalo, vrátim sa k peru a papieru. Som staromódna? Áno. Robí mi to vrásky na čele? Ťažko.

Ešte je čas.
Ešte je stále čas.

23.8.16

23. Sem-tam.

Ten pocit,
keď stojím na balkóne, fajčím už asi tretiu od rána, objímam si ramená, pretože slnko sem nedočiahne, podo mnou ľudia, bežiaci do predajne s foťákmi, nadomnou okná a štvorček neba, stojím na mreži a vidím popol usadený medzi balkónom a zemou,
je len poľahčujúca okolnosť.
//Ospravedlňuje ma od myšlienok, ktoré ma striedavo ťažia a vzpínajú
(na ktoré prinajlepšiom zabudnem).//

Už sa to načisto rozplynulo. Vždy zastanem, keď začnem. Nevidím, kde mám pokračovať. Predtým som aspoň tušila, teraz si ani neviem zvoliť cestu. Akoby som bola uväznená v milisekunde pred vznikom myšlienky. Ako keď stojíte vo dverách a tlačíte do nápisu SEM. Odložila som pero na príliš dlho. Chcela by som naspäť svoje krajiny zasypané pieskom, kde sa pohybovalo pomocou vetra a zrkadiel. Kde sa dalo žiť s vyrezaným srdcom. Kde vôňa muchotrávok spúšťala slinenie.
Kde tak veľmi záležalo na každom slove.

Teším sa na každý deň. Mám radosť z toho, že moje telo je. A že mám schopnosť premýšľať. Dokonca aj nad tým, ako premýšľajú ostatní. A to nevie každý. Riadim sa intuitívne a tak nejak skackám po uliciach a zabávam sa najmä na sebe. Že si neviem vybrať, čo si prosím na obed. Že si kúpim ochutené cigarety a ochutnám ich len raz. Že na hodine angličtiny lektor rozpráva viac ako ja. Že kričím v kine nevhodné poznámky. Že sa opijem so šéfom v bare. Že sa bojím telefonátov.
Je naozaj vtipné, ako bojujem s blízkosťou a diaľkou. A nie je to len o tom, čo práve mám a čo by som chcela. Tak často ma udivujú ľudia a dokonca i ja sama, preto je ešte ťažšie pochopiť ostatných, keď prekvapujem aj samu seba. Pochybovanie je asi prirodzený stav vecí.

Všetko si protirečí, najmä moje časti. Zatiaľ nepočujem hlasy. Všetko je dvojjazyčné, okrem iného. Prekladať z emócie do rácia je tiež náročná úloha. Uvedomenie je slabosť i sila. Ako hlboko sa dá vlastne kopať? Kam sa dostanem, ak nikdy neprestanem? A čo ak sa zastavím? Ako to vlastne funguje s rozhodovaním? Mohla by som dostať jeden pokus nanečisto. Ale to by chcel asi každý. To je vlastne druhá šanca, len inak povedané? A prečo sa vlastne pýtam? A zamýšľam?
Mohlo by mi byť tak dobre, ak by som (ne)mala (ne)zodpovedané otázky.

//Po dlhšej dobe sa ozývam, už mi to chýbalo, len som nevedela, ako na to.//

P.S. Budem mať vizitku.
(Pic source)

20.4.16

20. Jará.


Hľadám miesto, kde by ešte slovo malo (nejaký) význam. Toľko ich zo seba potíme a úplne bezúčelne. Pot prirodzene čistí, ale čím viac ľudí prehovorí, tým väčší chaos a odpad, tým viac intoxikovaná sa cítim.

Strácam sa v (pohyblivých) obrázkoch a videách, všetko je otlačené 24-krát za sekundu, slovo, slovo je len jedno, jedno jediné a premenlivé. Medziobrázky nie sú nič, medzislová všetko.
O chvíľu aj hudba zvizuálnie. Všetko bude pastvou pre oči. A iné zmysly, na tie zabudnime...

Na oči netreba veľa intelektu. Má ich každý. Čo vidím, tomu verím. Alebo čomu verím, to vidím? Možno oboje a veľmi nesprávne. Kritický um, možno jeden zo zmyslov, odumiera ako prvý, niekto predsa musí odísť prvý z párty. Žerieme a žerieme a prijímame obrázky, opíjame sa vtipnými gagmi, prehĺtame true shit stories, zabúdame, zlenivievame, zhynievame...

Strácame integritu, spoločnosť, osobnosť, charakter, názor. Všetko, čo vidíme, chceme, naše ciele sú viditeľné, hmatateľné, oči pre ne vypichnúť.

Postupne mi oťažievajú nohy, mám v nich mravce, brnenie prechádza do celého tela, kmitám ako epileptik, končím s očami pripojenými k elektrine, saje a silnie.
(Ešte stále) musí existovať niečo, čo nie je odpad.


Inak sviežim jar.
Jar má správnu tvár.
Nech pršia lupene
v slow-motion
ako prach
z môjho koberca.
Jar je rozopnutý kabát plný nostalgického dymu,
jar sú rozviate vlasy v prvej tohtoročnej zmrzline,
jar má bystrý krok v úzkej sukni, z ktorej trčia biele lýtka,
ja smie povedať nie, jar sa smie rozmyslieť,
jar nikto neodmietne.
Byť ako Jar.

5.4.16

5. S(li)ny.


We are so small. So tiny, that we could not even reach the stars. There are many things I no longer care about. So many of them, I can close my eyes and respect the universe without any doubt about its grandiosity. I feel so insecure and empty, everything is empty, in confrontation with the space. Everything runs so fast and far, why? What is the meaning of all your actions? Do you think sometimes? Will it matter in a hundred years or so? Who are you to believe in that? Who are you to believe? Who are you? Who?

23.3.16

23. Horiace lupene ruží.

Skvost
Cez most
Byť prostým
a či sprostým
Jedna, dve, veľa
Chvost
žježí taký výber
Popros
o dovoz
kozmos
Snaží sa o premos-
tenie
a vytriezvenie
pre tvoje
sebazaprenie
Nezapredaj
vyzdravenie
a prepieranie
nechaj
na dobrý mech
aj čierny predaj


Čo som ešte nepovedala?
Neviem sa vracať k veciam a meniť ich podstatu.
Ale mám fotky.
Síce bez kontúr, no viem si ich domyslieť.
Veď ja som tie fotky robila.
A neviem skladať vety.
Ako fungujú?

14.3.16

14. Špatno-krásne.

Všetci vedia, že ich éra je už za nimi.
Ani sa nesnažia niečo zahovoriť, skúšať vyskúšali, ale niektoré veci už vyprchali. Zašli. Prešli.
Kde sme so svojimi hlasivkami dnes.
Len sedia, pokukujú, popíjajú a snažia sa nahradiť činnosť inou činnosťou.
Takou, čo menej bolí.

A pokiaľ makovice budeme používať nesprávnym spôsobom, nikdy nevyrobíme ópium.
Iba ak úpadok.

22.2.16

22. Kupliar Dym.



A myslí iba na cigaretu. Myslí iba na cigaretu.
Čo viac, keď dym tak zatracovaný (roztancovaný), čo prešpikováva ohavné ľudské mäso, nivočí cesty, ktorými prechádza. Chce to. Rovnaký spôsob, ako si pomocť i ublížiť.
Keby len jeden šluk. Väčšinou keď už začne, tak neskončí, kým svoje dni nepretne a nepredelí spánkom naivne narodených, nepreležaných. Keby len jeden spásny šluk.
A áno, na smiech sú ľudia, čo si nevážia pochutiny a radšej si do nosa pchajú kúsky hliny, tí, ktorí nerozumejú labužníctvu chvíľky, tí, čo nevedia oceniť moment, napísaný v smrade a mikroskopických čiastočkách.
Možno i trocha ľutuje, že chvíľky už neznamenajú to, čo predtým a tento pach si už navždy so sebou nosí. Navždy je prisilné slovo - možno padne hviezda a dym sa rozplynie.
Spásonosná je myšlienka na cigaretu.
Jej kontúry, krehkosť, fatalita. Lascívne vniká pootvorenými perami, prilepená slinkou, unikajúcou pred žiaducim potiahnutím. Ešte sekundu a mám ťa v pľúcach, zamočím a načarbem ti čosi na alveoly, už len to slovo mi striasa zvyšné telo. Pomazliť, neskôr, teraz mám seba len pre cigaretu.
Ak obaja klameme, vznikne z toho pravda.
Posledný šluk, svetlo je prízrak tak bolestný. Už si znova v nedohľadne a použité tvoje zvyšky rozprášime chodidlami po cestách tohto storočia, po cestách dobrých pre toto storočie.
Čo čaká tvoje šľapaje?

Lepšie ako umenie, váženie si chvíľky, čo v mnohých ohľadoch je aj nie je.
A čo ty chceš povedať? Neviem, ale bude to veľkolepé. Všetci budú hrať na lesných rohoch a maľovať ako Jackson Pollock. Lebo je to kúl a čo je kúl, to sa počíta.

Zlíbilo se ti
Králičí krky
Povylamovat
Není ti hezky?
Zavěs si ocásek
Na opasek
I sundej ouška
I obličej
Oválnej
Oblitej
Nenech si život vzít
Pod krkem máš žil
Potom jen ve sprše
Nář(e)ky hořké
Oslavujem
Není ti hezky?

24.1.16

24. Prah-Prach-Pach.


Ľudia sú nechutní.
Nazdávajú sa vo vlastných pletkách zamotaní, že symbolizmus z kníh vytrhnutý im pomôže ukojiť rozvrátené a rozbesnené monštrum v hlbinách žíl.
Neviem, čo tým myslím.
Ale je mi trápne, keď viem, o čom ovzdušie pruží, pne a priľnieva k smrdiacim telám, navoskovaným slovám či lepkavej smole, čo sa z pľúc valí.
Najmä ak vídam opakujúce sa scénáre, obyčajné klišé ľudského dna, nezmenené, aké predpovedané. Nostradamovský gén v 21. storočí točí o ľudskej nenáhode, o vyliahnutí sa rovnakých semien v štiepaných mysliach, ktoré sa len kopia, exponenciálne narastajú, do nezdravého nekonečna.
Chceš byť viac? Tak daj viac.
Čo ti mám povedať? Nič ti nie je dobré.
A zachránim ťa?
Nie, každý krachne sám.

                 No a teraz hľadám pokračovanie, skryté významy, ktoré ešte zašifrujem, také, aby aj keď sa v nich niekto porýpe, nájde aj tak len viac bahnitých otázok. Stále lepšie ako neuveriteľná narastajúca stupidita, aj moja, len sa tak schovávam pred slnečnými lúčmi, besný pes. Nie sme všetci besní? Či veriť svetlu sa dnes nenosí? Zapras sa čo najviac od galejí, pomyjmi si umy tvár, skúšaj neskúšané, pritvrdené - teraz stojí oveľa viac stať sa Drsňákom. Ale neviem, čo nové chceš počuť, keď na to nemám(e) nové slová. Nehnevajú ma skaly, hnevajú ma pojebané myšlienky. A ani nie tak myšlienky, ale ich fyzická výpoveď, sentimentálne výboje, skraty, akoby na svete nebolo už dosť odpadu. Prečo sme takí vhodení? Blúdime, aby sme sa nachádzali? Prečo nám nepomôžete? Čo tak skratky, čo tak múdrosť, vedenie, kde sú tie balady o vychovávaní do stavu kalokagatie? Je mi zle, ďakujem pekne.

(gif: tumblr, samisoffthewall)

1.1.16

1.1. Guľatá zem.

Nie.
Dobrý deň, nový rok.
Nie, nemusíš otvárať dvere.
Myslím, že sa prestrčím aj sama. Prešmyknem. Či čosi, Boh na mašine, ma potlačí tak či tak.
Tak sme tu znova, spolu. Zatvorení v komôrke so sliepňajúcim svetlom, svetluškom, s vyrytými a zrátanými čiarkami, s pozostatkami spomienok - sú, či nie sú skutočné.
"Guľatosť zeme spôsobuje, že ísť od niečoho najďalej znamená vracať sa." (Mitana, btw.)
Áno, lopotím sa, medzi marazmami, s balaticko-meditatívnou atmosférou, (snažím sa robiť žarty z kostlivcov,) ktorej pomenovanie je samo o sebe satirou na skutočnosť.
Dnes len vlci. Vločkové srste, divoké oči, výbuchy v srdciach, rýchly dych ako kontrapunkt svižne ukladajúcim sa labkám na ľadových plochách.
Zdvihnutá žalúzia, nohy cez ňu prestrčené, troška svetla vyjde von na ulicu, pozdraví sa s pouličnými lampami, s oranžovými falošnými kamarátkami, zatancuje si s chvíľkovými rozkošami rôznej farby a čoskoro unavené zalezie do župana.
V tieni by sa schovalo, vo svojom protiklade. Chutí ako bublinky, prázdne jedlo a prázdne činnosti. Zatancuje si s tieňom. No a, že sa mu rozpustili vlasy. V tieni je pohodlne, tíšivo, trúchlivo, všetko zlé odmŕza. Na to je snáď zima.
V póze zastane, ľahne si na zem, civí na seba ešte pred chvíľkou. Ako sa len klamalo. Takto to je a takto to má byť.
Raz sa to muselo stať.
A možno aj nie.

(obrázok: 1930 film Le Sang d’un Poète, Jean Cocteau, zdroj: Tumblr)