11.11.15

11. 0101 0101


Plánujem veci nejak.
Keď kráčam po ulici, zem je vlhká a mne vlasy ešte nevyschli, rozmýšľam o texte. V oknách sa odráža obloha, najčastejšie popukaná, teraz zadymená. Sedím u nás, žiarovky sporadicky svietia a ja sa teším na čas samotný, na čas pre mňa.

Mala tesne pred menštruáciou, prsia naliate, obrovské a ťažké, vztýčené napriek svojej váhe. Žilky presvitajúce, bradavky skoro vždy stojace. Keď im počmárané ruky vytvorili košíky, odľahčene si vydýchla.

O pár hodín mám školu, znova sa usadím do kinového kresla, niečo sa dozviem, ak budem chcieť. A ak nie, tak nie. Znova som si uvedomila, že som zabudla na moje heslo. Známky predsa nikdy nič neznamenali. Prečo, to je jedno. Mohla by som sa raz riadiť tým, čo si poviem.

Pomaly prestávala rozumieť, či to to zvieratko stále berie ako hru, alebo zmenilo názor a dotyky sa premenili na útočenie a otravovanie vnútorného pokoja. Leží na koberci s vysokým chlpom, jemne vlní chvostom sprava doľava. Prižmúri jantárové oči, má ťa v paži.

A neviem vôbec, či to, čo píšem, niekedy raz padne niekomu na úžitok, či si tým niekedy raz zarobím na cappucino, ale - teraz by mal prísť slovný zvrat a utopické zakončenie - čo už, aj taký je život.