Najneuveriteľnejšie na tom je, ako veľmi sa človek dokáže (ne)sústrediť po väčšinu hodín celého týždňa. Nafukujeme svoje vedomosti a privierame oči s pátraním odpovede, ktorá tam určite sídli. Už ani nespíme, lebo mozgová aktivita dosiahla úroveň, ktorá sa nedá vypnúť, ktorá nás prebúdza z utopickej pohodlnosti a zasnenosti, kde netreba vedieť žiadne poučné poučky. Vyhľadávame najprimitívnejšie formy oddychu - je to známka vystresovanej a prepracovanej mysle.
Je to mágia. Všetko, čo robíme a čomu sa venujeme.
A na druhej strane - štítim sa ľudí, veď sme tak hlúpi.
(New Order - Someone like you)
Zistila som, že moja pravá paprčka vyzerá ako breza (nehanbím sa za svoju ruku). Zaujímavé zistenie, keďže brezu charakterizuje tenká, biela kôra, rýchlo vzplanúca, zvrásnená, bieločierna. Prišla som na to počas hypotetickej hádky môjho brata s rodičmi. To je život. Keď ste frustrovaný a deprimovaný a je vám zle z toho, čo počujete, z toho, že isté veci nemôžete zmeniť a ani len ovplyvniť. Zjednodušene povedané - ak niekto serie na váš názor a vy sa musíte pozerať ako to, čo istého času ničilo vás, teraz ničí niekoho iného...
A tak som namiesto plytvania akademického času na učenie hovorila s bratom, aby zliezol z toho zábradlia francúzskeho okna, niekoľko metrov od zeme, že to nie je najlepší nápad, stáť v ponožkách na šmykľavom plastovom parapete. Tvrdila som mu, že čokoláda je dobrá a že pomáha. Že sa veci dajú zvládnuť. Že som tu pre neho, aj keď mu hrozia neviem aké somariny v školskej lavici pre mňa pofidériou zaváňajúcej cirkevnej základnej školy.
Povedala som si, že od určitého času budem veci nazývať pravými menami. Mám na to predpoklady, keďže v minulosti som si veci nepripúšťala a narobilo to kopec sračiek v živote mojom i v živote iných. A to už nechcem. Tak isto si nenechám skákať po hlave, vážení. Radšej mi nenadávajte za niečo, za čo reálne nemôžem, také veci nestrpím - nemienim byť niekoho hračkou, načančanou bábkou s otvorenou hubou, čo nevydá ani vystrašeného hláska. Myslela som si, že bude lepšie, ak si názor nechám pre seba. Omyl. Toľkokrát oplakaný, až by ho mohli kanonizovať. Teraz za najväčší problém považujem, ak ma niekto nechce vypočuť. Ak sa ma spýtajú, ale nedávajú pozor. Ak je mojou povinnosťou len sedieť a dívať sa a smiať sa priblblým vtipom a nechápať, ako niekto môže žiť s takými predstavami o živote, s predstavami, ktoré pochádzajú snáď z roku 1188 (práve som si vymyslela). Štve ma, že ľuďom stačí len môj úsmev, letmé prikývnutie hlavy a všetko je zahojené, všetko je v suchu, sme priatelia, no, tak, môžeme si navzájom niečo dať, ty pre mňa spravíš toto, ja pre teba toto a sme si opäť kvit. A ja nie som taká blbá, že by som to necítila a nevedela o tom. Len viem, že presviedčať človeka, nepovažujúceho ma za seberovného komunikanta, je ako boj s veternými mlynmi. A to tu už raz bolo, však, Don Quijote.
Možno som odstrašujúca. Možno sa ma treba báť. Možno mávam často nepriateľský pohľad a nechuť do interakcie. Možno mi je lepšie bez ľudí. Mne je len lepšie bez plytkých rozhovorov. Naozaj väčšinu času nepotrebujem rozprávať o banalitách. Ale život naučí, život prinúti. To je však už iná téma.
A prečo ten názov? Lebo postrádám (milujem toto české slovíčko) kreativitu a tvorivosť v mojom živote. Nikto ju odo mňa nechce, všetci chcú len to, aby som vedela vývoj ústavy na Slovensku, v ktorých dielach sa objavujú prvky ľudovej slovesnosti, ako sa po anglicky povie materská dovolenka a koľko štvrtí má New York a nakoniec aj rozbor malieb, ktoré sú vytlačené tak precízne, že neviem rozoznať tvár od pozadia...
