Mladý režisér dokázal pozoruhodnú vec. Možno je to autenticitou, no vzťahový trojuholník nepôsobí ako klišé, vypreparované z mnohých predchádzajúcich filmov. Milujem detaily, milujem filmy o detailoch, je to jediný spôsob, ako sa odlíšiť (hm). Prečo áno je určite scéna z bytovej párty, kde hlavný hrdina prichádza na parket a spúšťa sa stroboskop...
Prečo nie?
Je to veľmi pekné, ale asi nesadne každému. Navyše trocha nekonformné, takže ak nenávidíte gayov, nepozerajte to...
Niečo, čo v súčasnej kinematografii asi nenájdete. Pán Bergman je špeciálny. Málo slov, a tak veľavravné. Psychológia postáv pod mikroskopom. Veta, čo ma najviac zasiahla: "To mi naozaj nikto nepomôže?"
Prečo nie?
Silná káva. Nečakajte, že na prvýkrát pochopíte. Rezonuje a vytvára otázky o samote.
Dobodávajúce blikanie spôsobujúce vyrážku na zmrznutej pokožke.
V detailoch je pravda.
Klamať netreba, stačí sa skryť.
Zamknúť sa na záchodoch a vyjsť až po panickom záchvate.
Zahrať sa na určovateľa pravidiel, diskvalifikovať za nesprávne motivácie.
Dotýkať sa tepla.
Kráčať za električkou.
Ucuknúť.
Vyhodiť sa z okna, nedbalo zastrieť záclonu.
Uložiť sa na spánok.
Dýchať pokojne, keď to najmenej ide.
Ochladiť sa chladnou hlavou.
Paradoxy minulých jesení.
"...a voľ nebyť, ako byť otrokom!"
Bože, nad akými vecami som dokázala snívať! Krútilo sa mi v hlave, zatiaľ čo som chodila po svete ako v mrákotách.Spomínam si na myokard trhajúci pocit, rozpadávajúce sa ruky, tunelové videnie, chuť rozšklbať vlastné pozostatky, rozflákať sa po zemi. Hlúpe pocity, však? Nezvládala som. Na hojdačke som vypadla, kolotoč sa zasekol a zovrel ma medzi ramenami. Zabalili ma do starého novinového papiera ako studenú klzkú rybu.
Už je to preč.
Alebo...?
Nie je to možné. Čo som vedela, som vlastne nevedela, ale chcela som to tak vedieť. Nejak som si stavala schody vyššie a vyššie, sústa neprijateľnejšie a neprijateľnejšie, a stále som si myslela, že to je to, ako to má byť, ako to mám mať. A nikto nechápal.
Len prečo sa to vždy opakuje.
Prečo má človek chuť vždy len na-
Myslím si, že dospievam (konečne).
Niektoré veci som prekukla, niektoré odhalila in flagranti, ponorila som sa k naozajstným pocitom, kontaktujem sa so skutočnosťou, špekulujem nad tým čudným mechanizmom, otváram si oči a vdychujem život. Nie je to klišé. Aj keby.
Verila som, že bývanie v zahraničí je jednoduchšie, akoby zmena klímy menila životné a sociálne podmienky. Len obyčajná predstava detskej mysle o tom, ako je všetko easy peasy prevzaté z rozprávkovej krajiny.
Teraz viem, že to tak nie je a že miesta, kde som sa chcela usídliť predtým, aspoň na krátky čas, sú v podstate diery zabalené do alobalu, posypané trblietkami. Nech to nejak vyzerá pre neznalca a človeka-turistu.
Ach, prečo je ľahké písať o prízemných veciach. Ja sa tu namáham nad každou vetou, zlý deň, ale keby som písala o handrách, asi by som sa viac vynašla.
Vlastne, nemám slov. Stále mám neústupný pocit, že všetko už bolo povedané a všetkého je priveľa a márna je hocaká snaha a tak sa topím v prázdnote, s ktorou sa veľa pri tvorbe nedá porobiť, žijem si život bez poézie a spomínam na to, aká som bola zabalená v uzlíčku radosti z písania a čohokoľvek na sebou, čohokoľvek nadosobným a bojím sa povedať, že je to vážnejšie ako vážne, lebo nikto mi aj tak neverí, že som zhasla, že mi vyschlo pero, že som sa vypísala, že som prestala biť.
Možno ma ranilo zistenie o scenáristike a písaní všeobecne. Som snílek, rojko, idealista?, keď som verila, že príbehy boli písané z celého celého srdca autora, vkladal doň dušu? Neodpovedajte mi, už teraz mi je zle.
A toto riešim v predvečer prvého dňa na výške.
Prečo, neviem. Ale prečo je moja top otázka.
P.S. Ak máte radi dobré filmy, Kim Ki-Duk je pre vás. (obrázok)
Predstavujem si dlhú lávku z vlhkého dreva, opatrne s rukami, má veľa triesok. Mám ťažké topánky, pod ktorými sa mihá rýchla rieka, alebo som bosá, neviem, prsty mám studené, pod nechtami tmavofialovú; keď sa rozhodnem kráčať, stromy sa rozširujú, chystajú ma prijať, vsunúť medzi seba ako medzi dve časti hrudníka, plytko dýcham. Vypľúvam asymetrické, teplé obrazce, rosím vzduch, vpijem ho namiesto dýchania. Po brehoch sa kotúľajú svetlosivé kamenie, oškierajú vodu, nedovolia jej vyhrnúť si rukávy. Niekde medzi tým som ja. Nemám tam čo robiť, som cudzinec v atmosfére, nerozhodne tancujem na lávke a chytám hmyz na žltosivý pletený sveter.
Neviem, čo napísať.
Mám cigánsky šál, chodidlá v blate, tiché ozveny za sebou, keď tresnem dverami a nedívam sa ich smerom.
Mám v ústach chuť zeleného čaju, som mokrá od zalievania vriacou vodou, rozmočím sa ako list a podivne vlhko skrehnem.
Mám prsty zaborené do chladivých, jemne nežných gaštanov, čo mi po ceste padli do prichystanej čapice. Nech mám aspoň niečo pod ňou. Hladím ich ako malé stvorenia, čo sa práve vyliahli. Budem v nich spať.
Mám na čele symbol z keramiky, ľahko čitateľný pre tých, čo sa neboja.
Hľadám slová, tie lepšie, aby som mohla konečne niečo povedať.
Kedy to príde.
Ja neviem, Lucia. Neviem.
V iných dobách mali problém čokoľvek kdekoľvek zohnať. Nebola ani taká široká distribúcia vecí, ani ľudí nebolo tak veľa. Veci sa tak isto robili lepšie a dlhšie vydržali. Umenie si stále nachádzalo svojich milovníkov a nikdy nezostávalo v pozadí, pretože ho sčasti vnímal každý. Väčšinou bolo umenie aj znakom prestíže. Bol to luxus, obklopovať sa veľkými myšlienkami, ktoré bývali aj drahé a jedinečné, ako aj nedocenené a plné. Ľudia radi hľadali. Mali na to čas.
Rada by som začala novú vec na mojom blogu.
Chcem písať o dobrých knihách. Nie takých, čo sú ešte cítiť čerstvou farbou a teplom tlačiarne. Chcem písať o knihách, čo prežili veky a doteraz sa váľajú v tisícich policiach, v knižniciach, doma, v čajovniach... Niektoré sú nedocenené, niektoré majú vysokú hodnotu, na ktorú ľudia zabudli, niektoré hovoria o istých veciach prvé v histórii, niektoré si zamilujete a sú priateľmi na celý život. Nie sú to žiadne fejky, ale osudy ľudí, čo do nich vložili celú svoju dušu a snahu a hravosť a kreativitu a názory na život.
Ďalšia vec. Vrcholne ma vytáča a poburuje jedna vec (je ich viac, ale teraz spomínam túto). Ako je možné, aby som sa k pornu dostala ľahšie ako k dobrému filmu? A ako je možné, že je trestné pozretie si dobrého filmu, či už jeho stiahnutie alebo sledovanie cez internet, a porna akoby sa to netýkalo? Prečo je dostupné video, kde je veľa nahých tiel, rôzne usporiadané, ktoré robia všeličo, sortiment je bohatý, ale dobré veci nájsť nemôžem? Kde ich mám teda zohnať?
Ach.
Najhoršie je tvoriť blízku skupinu s niekým, koho vôbec nemusíš. A najmä tá neschopnosť a radšej sa vzdať, akoby sa niečo malo zmeniť. Najhoršie je, že môj brat nebude vedieť, čo je rodina. Nebude mať žiadne fotky. Nebude mať žiadne hodnotné spoločné zážitky. Nebude schopný akceptovať túto myšlienku a možno žiadnu rodinu nikdy nebude tvoriť. Nikdy nikomu nebude veriť, nikdy veci nebude mať ľahké, nikdy si nepovie, že to chce inak, nikdy nepovie prepáč, ďakujem, prosím, nikdy nebude ustupovať, nikdy si nepovie, že klamanie nie je dobré, nikdy sa nepoučí, nikdy nikoho nepočúvne, nikdy nebude "normálny". Je to na nič, keďže je malý a nedokáže s tým niečo spraviť a tí, čo by mali, sa radšej sťažujú. A najmä sa nerozprávajú medzi sebou. A ešte do toho ťahajú niekoho iného, kto by na tom mohol byť tiež inak, ak by všetko bolo inak. Do piče.
Dlho to netrvalo, kliadbe sa uniknúť nedá.
Toľko smoly, koľko sa zmestí za zajačie uši, plyšové chvostíky a cukríkmi pokazené zuby.
Koľkokrát.
Prečo, keď si to zopakujem, je mi do dažďa zo mňa, nie z vás.
Jednoducho ten hnoj nepatrí do iných kalichov.
Som zlá.
Som na vine, ak vina existuje.
Viem, že je to tu znova, dá sa tomu vôbec uniknúť? Pripadá mi to ako Osud.
Som ako reklama. Naivná a preskakujem všetko odpudzujúce, čo v živote znamená úlohu.
Tak mi vadí, tak mi tečie z huby, kyselina.
Možno reakcia na skládku, vyrastajúcu pod rebrami.
Tak vždy istým veciam verím, niekedy ani nie sú reálne.
Možno si ich vždy (vy)básnim, lebo nasucho nie je dobrý ani sex.
Som prízemná.
Vždy si vravím, spravila som chybu, ale ty tiež.
Spolieham sa na to, zdvíha ma to v mojich očiach, nech sa na seba dokážem pozrieť.
Som hnusná.
A stále myslím na to svoje more.
Tmavšie ako modré.
Vždy si poviem, čo to do piče zas je?
Dnes som zas našla chodník, ktorým som prešla predtým niekoľkokrát.
Vlastne ani inú cestu nepoznám, aj to som si vymyslela.
V Lucke je búrka.
Lucka nemôže byť šťastná.
Never ever.
A viem, že raz sa zlomíme, raz sa chrbtice prelomia.
A bude koniec, taký ozajstný.
Možno neviem, ako vždy.
Možno je to očividné a sama sebe sa vzpieram.
Je to ťažké.
Už mi neostala jediná vlásočnička nepoškvrnená.
Tu ležím, tu končím.
Tak poďme robiť pičoviny, nech ostatní tiež nevidia človeka...
Nechcem rátať s budúcnosťou. Ako s jedinou možnosťou v mojom príbehu. Môže sa, kedykoľvek, stať niečo iné. Čas sa pomaly zabrzdí, vzduch zhustne, všetko zastane a ocitnem sa uprostred reálneho prázdna. V momente, kedy nič nebude znamenať viac, kedy príde čas na predzúfalostné vety a odkázanosť na nič ničovaté, čo len tak je a človek sa ho snaží nevnímať. Predstavujem si izbu, kde stojím a hýbem sa a so svetom to nič nerobí. Len som a na ničom nezáleží. Čokoľvek spravím, neexistuje to, neexistuje ani dôkaz toho, že som a že tvorím. Môžem so sebou spraviť čokoľvek, akúkoľvek emóciu vyslať, steny vsiaknu napadané a vystreknuté a svet ani na pikosekundu nezaváha. Tak, ako ja nebudem vedieť o ňom, tak on vo ma tiež prestane veriť.
Cesta Bohov, Nesmrteľných, načo, prečo, začo. Existencionalizmus.
Čím charakterizovať toto šialenstvo? Ľudia sú kurvy. Čoraz viac ma o tom presviedčajú. Žiadna morálka, hodnoty, etika, premýšľanie, len veľké EGO. Pojebte sa. Pojebte sa pre 5€, ak sa vám máli. Pojebte sa za robenie otroka z niekoho dobromyseľného. Lenivé svine. Vlastný svet je fajn, ale žiť v predstavách o vlastnej nenahraditeľnosti je rovnako úbohé ako vyhrávať hádku hlúpymi argumentmi, na ktoré sa jednoducho nedá čo povedať. Jedine pre túto vec by som bola rada, ak by existovalo niečo ako nebo a peklo a všeobjímajúci vnímateľ, lebo mňa ako človeka spravodlivého by tento nespravodlivý svet priviedol do hrobu zámerne.
V krátkosti vydýchla oxidy nahromadené z exaltovaného ovzdušia. Priamo nahliadla na skutočnosť, zdvihla nos a cítila sa víťazne a nadradene. Nadradenosť jej svedčala. Neústupný, čierny pohľad, pery zopnuté ako zips, sledujúc neeticky akvárium, vyžadujúce toto pomenovanie ako soľ. Príkra, potichu, premenlivá. Akvárium buble, živočíchy nevinne a nevedome vedú svoje telo životom.
Trysky, farebné led žiarivky, premenlivé, na dne, menia hororové sfarbenia mimickej komunikácie - informácia sa zaobľuje, zovšeobecňuje, stráca na svojej integrite, originalite, prichádza do všednosti.
Ďobe nechtami, klopká, vyludzuje zvuky, ovládajúc vibráciami koherentné prostredie vody. Prostredie škriepok.
Impertinencia sa zmocní pier, šepkajú neslušnosti, zvrhlosti, chlípnosti, ako z oceánu bezbožnosti. Its a fire, fire.
Voda sa rozpína, získajúc myseľ, vodnaté, ťažko udržateľné, kriticky zhmotnené telo, vystupuje zo skla, preplnená, popáli, popýri, obarí, porežie, ublíži.
Má silu, nebezpečnosť v polotekutých rukách. Stojí priamo, gravitácia ju ťahá k zemi, zohýba sa, nezvratne čakaný pád, bez bolesti premýšľania, kachle chladia, zohrievajú, hmota padá rukami k zemi, vlny vznikajú, kričia, šepkajú, plačú... Zem sa prestala hýbať.
/foto: tumblr, nevedela som sa dopátrať ku autorovi, zips clipartový, drbla som to tam sama/
Nie že by ma ťažilo chytať sa myšlienok, problematickou časťou je skôr odhodlanie a motivácia vrhnúť sa za nimi. Neviem, či len ja mám taký nehorázny problém pri dohadovaní sa s Múzami, ale jednoducho - nechce sa mi. Ako sa mám prinútiť niečo vyprodukovať? Človek by aj chcel, no na jazyk mu nepríde nič viac ako jediná veta, náčrtok niečoho väčšieho, čo nemá ani obrysy ako Jack Rozparovač v londýnskej hmle.
Mala som ich viac. V tej dobe som však nemohla písať, tak som sa musela umlčať. Nemala som čas alebo energiu, pretože všetku som venovala hlúpej maturite. Týchto niekoľko dní po rozlúčení sa so školou mám prázdno a zmäteno v hlave, neviem, čo so sebou, nie ešte to, ako sa zachovajú postavy v príbehu a akú to má skrytú pointu...
Vyčerpávajúce je i dýchanie.
Vnímam, esse es percipi, zabaľujem sa do bavlnky s očičkami ako v anime filmoch.
Mám pokresliť zápisníčkov pár, teším sa na nové stránky.
.mám dušu ako vták, čo do sĺz sa tlačí
perá farebné, ani mak
černotou zahalené,
rohy mojich miestností.
Ramená mám očistené,
krídla kaligrafov,
také krídla,
nezbedné...
Inak neviem - toto slovo stobodové, najčastejšie používané.
Najneuveriteľnejšie na tom je, ako veľmi sa človek dokáže (ne)sústrediť po väčšinu hodín celého týždňa. Nafukujeme svoje vedomosti a privierame oči s pátraním odpovede, ktorá tam určite sídli. Už ani nespíme, lebo mozgová aktivita dosiahla úroveň, ktorá sa nedá vypnúť, ktorá nás prebúdza z utopickej pohodlnosti a zasnenosti, kde netreba vedieť žiadne poučné poučky. Vyhľadávame najprimitívnejšie formy oddychu - je to známka vystresovanej a prepracovanej mysle.
Je to mágia. Všetko, čo robíme a čomu sa venujeme.
A na druhej strane - štítim sa ľudí, veď sme tak hlúpi.
(New Order - Someone like you)
Zistila som, že moja pravá paprčka vyzerá ako breza (nehanbím sa za svoju ruku). Zaujímavé zistenie, keďže brezu charakterizuje tenká, biela kôra, rýchlo vzplanúca, zvrásnená, bieločierna. Prišla som na to počas hypotetickej hádky môjho brata s rodičmi. To je život. Keď ste frustrovaný a deprimovaný a je vám zle z toho, čo počujete, z toho, že isté veci nemôžete zmeniť a ani len ovplyvniť. Zjednodušene povedané - ak niekto serie na váš názor a vy sa musíte pozerať ako to, čo istého času ničilo vás, teraz ničí niekoho iného...
A tak som namiesto plytvania akademického času na učenie hovorila s bratom, aby zliezol z toho zábradlia francúzskeho okna, niekoľko metrov od zeme, že to nie je najlepší nápad, stáť v ponožkách na šmykľavom plastovom parapete. Tvrdila som mu, že čokoláda je dobrá a že pomáha. Že sa veci dajú zvládnuť. Že som tu pre neho, aj keď mu hrozia neviem aké somariny v školskej lavici pre mňa pofidériou zaváňajúcej cirkevnej základnej školy.
Povedala som si, že od určitého času budem veci nazývať pravými menami. Mám na to predpoklady, keďže v minulosti som si veci nepripúšťala a narobilo to kopec sračiek v živote mojom i v živote iných. A to už nechcem. Tak isto si nenechám skákať po hlave, vážení. Radšej mi nenadávajte za niečo, za čo reálne nemôžem, také veci nestrpím - nemienim byť niekoho hračkou, načančanou bábkou s otvorenou hubou, čo nevydá ani vystrašeného hláska. Myslela som si, že bude lepšie, ak si názor nechám pre seba. Omyl. Toľkokrát oplakaný, až by ho mohli kanonizovať. Teraz za najväčší problém považujem, ak ma niekto nechce vypočuť. Ak sa ma spýtajú, ale nedávajú pozor. Ak je mojou povinnosťou len sedieť a dívať sa a smiať sa priblblým vtipom a nechápať, ako niekto môže žiť s takými predstavami o živote, s predstavami, ktoré pochádzajú snáď z roku 1188 (práve som si vymyslela). Štve ma, že ľuďom stačí len môj úsmev, letmé prikývnutie hlavy a všetko je zahojené, všetko je v suchu, sme priatelia, no, tak, môžeme si navzájom niečo dať, ty pre mňa spravíš toto, ja pre teba toto a sme si opäť kvit. A ja nie som taká blbá, že by som to necítila a nevedela o tom. Len viem, že presviedčať človeka, nepovažujúceho ma za seberovného komunikanta, je ako boj s veternými mlynmi. A to tu už raz bolo, však, Don Quijote.
Možno som odstrašujúca. Možno sa ma treba báť. Možno mávam často nepriateľský pohľad a nechuť do interakcie. Možno mi je lepšie bez ľudí. Mne je len lepšie bez plytkých rozhovorov. Naozaj väčšinu času nepotrebujem rozprávať o banalitách. Ale život naučí, život prinúti. To je však už iná téma.
A prečo ten názov? Lebo postrádám (milujem toto české slovíčko) kreativitu a tvorivosť v mojom živote. Nikto ju odo mňa nechce, všetci chcú len to, aby som vedela vývoj ústavy na Slovensku, v ktorých dielach sa objavujú prvky ľudovej slovesnosti, ako sa po anglicky povie materská dovolenka a koľko štvrtí má New York a nakoniec aj rozbor malieb, ktoré sú vytlačené tak precízne, že neviem rozoznať tvár od pozadia...
Priznám sa vám, blýska sa na veľmi chutné a šťavnaté časy. Síce mám viac kíl ako v čase smutných pochodov, no som šťastná a v rukách mám karty a v hlave jasno. Nebudem sa s nikým škriepiť, trápna maturita ma zaťažuje, ale popri tom si vychutnávam výhody roku devätnásteho, ktorý som v zime dovŕšila.
Zajtra sa autobusom odveziem na Štúrovo pero, už tretíkrát a myslím, že s citeľne najmenším entuziazmom. Blesk nebude úžasný a môžeme sa aj neviem čo, jednoducho na úroveň ho nepostavíme bez základných, veľmi dôležitých zložiek. Môžeme však obhájiť pekné miesto, ale netrhám sa oňho.
Ďalšia vec, v stredu odchádzam do Belgicka na súťaž v zborovom speve. Práve som sa nadchla, aj keď keby ste nás počuli, budete mať chuť škaredo si odpľuť. Odkedy odišli niektorí ľudia, najmä zo sopránu, nedá sa to počúvať. Hlavne, že je nás tak veľa, však... Whatever, spoznám opäť kus sveta, kus európskej zeme.
Pred dňom mi napísali mail, v ktorom sa na počudovanie písalo, že ma vybrali ako reprezentantku Slovenska na nejakom zahraničnom seminári, zameranom na Európsku úniu. V Nemecku. Cez leto. Teším sa. Zase niečo nové, adrenalínové, už len preto, že angličtinu - reálnu angličtinu, som naposledy použila v Írsku. Odvtedy sa mi žalúdok obracia a vysychá jazyk aj mozgové bunky. Od pavučín celá som. Ďalšia vec, je to na neuverenie, kto by povedal, že za jednu básničku, ktorá ani nebola mierená proeurópsky, získam takúto životnú príležitosť. Joj, o tom potom...
Ďalej - choďte do IKEA! Majú tam skvelú edíciu zápisníkov. Ich najdôležitejšia vlastnosť je útulnosť a majú jej dosť, tak šup-šup.
Takže nebojte, nezomieram. Život ma celkom baví a príjemne prekvapuje. Aj keď som na vážkach - to dobré vyvažuje zlým. Otec sa celý dorezal v sprche, brat ustavične klame, etc. Nejaká som podivne pozitívna, zmenila som sa na nepoznanie. Ako veľmi mám v tomto rada život. Uvedomujem si, že všetko, čo sa mi stalo, môžem len zužitkovať. Naučila som sa klásť otázky. Viem počúvať. Našla som si miesto, kde chcem byť. Niečo ako domov. Niečo ako útočisko. Možno mi bude zavadzať pri plánoch o cestovaní, no myslím, že sa na to dám a skúsim všetko, čo sa skúsiť dá.
Svet je ohromné miesto kam sa narodiť. /to len tak informatívne, mojimi metaforickými žvástami vás poctím nabudúce/
*Podlamujú sa mi nohy, oslabené sa trasú pred tým, ako z nich padám.
Jedna veta mi trvá dlhé sekundy,celú ležatú osmičku.
Neviem, čo chcem povedať, naháňam tiene.
Ako píše jedno kučeravé dievča, niektorí ľudia by mali zostať platonickí.
Nerozumiem trocha tomu, ako dýcham tieto dni. Vzduch ma veľa preliačin a hrán, ťažko sa vdychujú a oveľa ťažšie ich je znova dostať z pľúc.
Vymaňujú sa z objatí stehien, a to ich bolí.
Po poobednom spánku prichádza predvečerná triaška.
Je to ako kúpanie spanilých rúk v bazénovej vode. Ako natiahnutie rukavíc cez uši, nos, ústa, tvár, vlasy (hlasy), hlavu.
Zasa v inej jame.
Neznášam, keď píšem a nemám látku, keď aj látku mám, tak ju nesfarbím, vtedy som príliš nevýrazná, aby som vôbec niečo písala a s tým ťažko pohnúť, len ako závažie nad hlavou držať, presne to ma čaká, teším sa na budúcnosť.
Sui Lilah Dahlí
Čierny plášť väčšinou povieva za krokmi nízkej Sui. Je taká malá, že by sa za rúčku mohla držať svojho tieňa na zemi. Ale žena veru je. Nosí sa so zdvihnutou bradou, stisnutými perami a ironicky nadvihnutým obočím. Hnedé vlasy si nespočetne veľakrát napráva, radá sa hrá s vlnami pramienkov, nie veľmi starostlivo pohodených na pleciach. Uši, tak ako väčšine miešancov, sa jej do výšky špicatia. Najvýraznejším prvkom tváre sú určite tyrkysové oči. V slnečných lúčoch nadobúdajú zlaté sfarbenie, typické pre jej rod.
Najspokojnejšia je, keď vo svojej samote smie premýšľať, pozorovať ľudí a smiať sa ich hlúposti a naivite. Sui je ľahších mravov, no o to ťažších myšlienok. Nie jeden milenec si nedokázal v slovnom súboji s ňou dať rady. Rada ironizuje a zjednodušuje život, rada sarkasticky odpovedá a maniakálne konfrontuje svoje názory. Narástlo jej ego, no pod škrupinkou skrýva sa pravý cit princezien. Vôbec nikto sa jej nedostane pod kožu, a to je jej najväčšia zbraň i slabina.
Pochádza z púšte, zrodila sa z dvoch pieskových zŕn, ako rada prirovnáva. K divadlu ju pritiahla matka, miešanec, ešte počas veterných dní opustenosti, kedy ich jedinou zábavkou bola pantomíma, bábky z rúk a vymýšľanie vlastných príbehov. Otec, pravý elf, ju miloval, ale keďže nikdy nepriznal, že je jeho dcéra, nedokázala si ani svoje elfie práva vymôcť.
*Chmúrny les zakryl chmúrny oblak.
Koža, stiahnutá, visí za uši v prievane na drôte verandy.
Zajace sa nepokojne hniezdia v klietkach, strihajú ušami.
Plieskame vodovkovými krídlami, keď si dláždime dúhu pred nohy.
Závrate hompáľajú náš svet ako na lodičke z cestovného lístka.
Popri tej mojej prepláva dáždnik, ukrývajúci niekoľko žltých kuriatok,
pípajúcich veselé melódie zimy v decrescende. Nejde im to, sú veľmi mladé.
Píp.
Tie dni cválajú tak rýchlo, ani si neuvedomím a už je potrebné znova napísať článok, pre potechu, podať echo vzdialenému svetu. Je mi ľúto, že nemôžem písať listy, v premodernizovanej dobe sa vyhováram na nedostatok času, pričom som len pohodlnejšia a pohodlnejšia.
Milý si chce kúpiť zápisník. A to si tak obraňoval Smartfóny.
Maturitkujem už o niekoľko dní. Stres? Ešte stále nie.
Kreslím si na hodinách do Moleskinu samých lesných duchov.
Niekto sa hrabe v nočných svetlách, iný sa chystá preniknúť až za žiarovku.
Mám rada les.
Mňaukám si po vonku.
Vraciam sa do minulosti pomocou nočnej hudby. Púšťam si veci, ktoré mi evokujú zážitky duševnej chudoby alebo jej rozpínavej preplnenosti, striasa ma od zimomriavok, sú tak ostré, prenikavé, výrazné... Možno sú vidieť, určite sú cítiť (aj keď ich nedám len tak niekomu cítiť) a možno pripomínajú ornamentálne tetovanie, henou vykreslené mandaly alebo iné symboly, ktoré si ľudia zafixovali ako plnovýznamové.
Aké bláboly píšem.
Chcela som sa podeliť s niekoľkými faktami.
√ asi ma vzali na Dramaturgiu a Scenáristiku na FTF VŠMU.
√ ukončila som pôsobenie v kaviarni.
√ šéfredaktorstvo školského časopisu prebral niekto iný.
√ v Bátovciach mi prvýkrát zahrali niečo, čo som napísala.
√ som za vodou.
A tak vysedávam každý deň v posranej škole, v posranej lavici na posranej stoličke premýšľajúc, že niektorí ľudia sú sklesnuté fallusy a nezmenia sa, nechávam sa deprimovať nezmyselnosťou stredoškolského nepremysleného systému štúdia - neviem prečo, asi ma to jednoducho trápi - a čakám. Vyčakám aj dieru na tom mieste skoro uprostred sterilnej triedy, kým príde zaslúžený pokoj a dobrovoľný stres.
Pijem vodu. Aspoň niečo čisté do seba.
A tak, v poslednej dobe mi rozum riekol, nech sa na všetko vykašlem a ja som poslúchla, pričom to nemám v povahe. Mojimi momentálnymi starosťami a radosťami je:
√ spánok.
√ jedlo.
√ sudoku.
A nesmejte sa.
Ide len a len o to, ako zmaturujem, ak sa mi to vôbec podarí, keď sa mi tak veľmi nechce.
Moja chuť do niečoho plynie ako kontrapunkt ku hodinám stráveným v škole. Jednoducho tam nedokážem nič vytvoriť, nič sa naučiť, nič nie je až také podstatné (posvätné), aby som sa motivovala nenechať si to prejsť jedným uchom dnu a druhým von (obľúbená metóda môjho brata).
Skrátka, I do not care anymore, do not be mad at me.
Pamätám si, ako sme horúce kakauko popíjali, s penou vyšľahanou ako na capuccino.
Alebo zelenooceľové tričko, prevliekajúc si cez hlavu, obdivovať kvôli potlači.
Všetko mi zvýrazňuje červenou.
Neteším sa na zajtrajšok, nechcem školu, nechcem ľudí.
Chcem spať.
Ach, spánok.
Bude to také, aké to chce byť.
Vždy sa čudujem, načo spravím tie muffiny, keď nakoniec si ich musím zožrať sama.
Je nespravodlivé takto žiť.
Prečo to tak musí byť.
Vybuchla mi múka pri tvári-
nič som nepiekla, a preto mi zostala grimasa.
Nepáčim sa vám.
Ani sebe, ale to už dávno viete.
Mala by som byť šťastná, ale keď permanentne nič nefunguje. Bodaj by. Možno aj z rutiny by sa stala celkom prijateľná skutočnosť. Na vlásku. O tom potom.
Ranená breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?
Usínám
na dlaních lehce
na stole pohozených
na kterých dopisy mi
píšeš a čteš
na kterých voní
sněženky zvon
na něj bříza
svojím se jantárem
blysne
na ní stopy králičí
a spěvy slávičí
jsou zaznamenány
Lehce se mě dotkni jak rúže lupeny
na čí straně
duše duchů
na čí straně
rád se skrýváš
na dlaních mě
sevřeš
poupata
pyl vypustí
a mne se zasní...
Tvý boty
na prahu
a ruka
na klyčce
ode prázdných dvěrí...
A mne se zasní...
Internet je naozaj úžasný spôsob, ako sa nechať inšpirovať. Alebo inšpirovať druhých.
Ak máte krízu čohokoľvek, vždy sa nájde minimálne jeden človek, ktorý sa cítil rovnako, ale dostal sa z toho pred vami a chcel, aby si Ty ten čas nachádzania sa nestratil, tak napísal článok.
Či už ide o depresiu alebo iné facky od života, stačí použiť ten Biely-Farebný vyhľadávač, ktorý neslúži len na sledovanie porna, ako si niektorí myslia. Stačí len hľadať za vlastnými hranicami, nájsť si niečo, čo nás zaujíma a nikdy predtým sme o tom nepočuli. Alebo jednoducho nemali odvahu sa spýtať.
Ak sa cítite trocha down, začnite na seba nakladať nároky pomalšie. Nič nejde hneď na sto percent, nie ste stroj. Tiež som poslednou dobou nebola celkom tam, kde som chcela byť. Pustila som si slniečkovú hudbu, polovicu dňa strávila v posteli a čítala veci ako TOTO. Odporúčam na prebudenie zo storočného spánku neaktivity. Občas je jedno, že rady sa opakujú, že je to vlastne stále o tom istom, že takýchto zoznamov je na milióny, ale občas poteší, že niekto si dal námahu, aby zozbieral svojich 100 pre niekoho ďalšieho.
Ak potrebujete inšpiráciu a iný život, klik SEM. Najprv sa mi to nechcelo čítať kvôli dĺžke článku - načo toľko slov? - ale chcela som sa vytrieskať za také reči, keď som skončila. Úžasné fotky a najmä tá myšlienka - vykašlite sa na predsudky a vžité predstavy o tom, ako by mal život fungovať. Ťažko počas bežného dňa, ale... prečo?
Spoveď TU. Úprimný príbeh o tom, že keď sa niečo dojebe v hlave, niečo človek zle prijme, tak stále sa dá ráno vstať.
Ken Wong, dnešný úlovok. Ak vás baví umenie a také tie vecičky ako maľovanie, kliknite SEM. Neviem, čo mám k tomu viac napísať, páči sa mi to.
Toto je moja dnešná papanica (okrem iného, tiež som človek a potrebujem aj kyslík napríklad). Asi začnem znova prehodnocovať, pretože skončiť život v 19-ke je síce úspech, ale dožiť sa dožívania, to je challenge!
A toto som ja ešte s dlhými vlasmi, ešte minulý september, troška mám chuť na cestovanie...
Páči sa mi, ako ma vždy celú zohreje.
Nezostane ani štipka, ani zmienka po zle.
Po hnusnej pravde, to sú galeje.
Snímam si kovové ruky,
dávam sa do daru.
Zlaté opájanie.
Búši do krvava.
Nanáka.
Nahá, nemrká,
bábika,
vraj,
hlavou do rytmu nekyvká.
Blá, blá... ako na práškoch. Stále v posteli, dívam sa, ako sviečky a autá kreslia obrazce po plafóne. Je to romantické a akoby vystrihnuté z knižky. Jeden nápis nalepený pri fotke a hneď sa všetko roztancuje, rozbliká, rozhýbe. Sneží nám za rohom, do okna, na mesto. Brat stavia vznešene malých snehuliakov a pokladá ich pred vchodové dvere. Malé zúfnutie ku dospelákom, aj on je malý a ešte ním chce byť. Mrzí ma, že o ňom viem tak pekne písať, ale zaBoha nie a nie tento postoj dostať do reality.
Milujem svoj život, vlastne nie, nemilujem sa s ním. Mám ho rada, už vieme, ako na seba. Nesmie ma vyšťavovať a ja na oplátku robím niečo prospešné pre seba a pre ostatných. Čítam o filme, učím sa španielčinu, kašlem na matiku, píšem, ak treba, nesilím sa do toho, čítam a čítam aj ťažkosti. Na druhú stranu, uzavrela som sa pred svetom. Už mám len ten svoj. Príliš málo ľudí v ňom dokáže pohodlne existovať. Preto mi aj väčšina lezie na nervy, preto si s väčšinou nemám už čo povedať... Už ma skrátka nezaujímate.
Nechce sa mi vypisovať, čo som zameškala.
Len mi držte palce.
Ja sa znova ozvem...
