27. Absolútne.

Tento víkend absolútne. (J. Filip)
Do duše zasvietilo jasné slnko, dotyčne. Moja koža aj koža iných je teraz orosená ódou na ľudské telo. Dotyk je kúzelný a liečivý. Cítim sa tak naporiadku, ako dlho nie.
A nehovorím o žiadnych zvrhlostiach nemorálneho charakteru.
Písala som scenár, mám už dve scény a hlavu/makovicu plnú zrniek.
Konečne ma ten Bes (Salman Rushdie) donaháňal.
A čuduj sa svete - kopec novej muziky, kníh, inšpirácie, chute, trpezlivosti a triezvosti.
Prvýkrát sa mi stalo, že počas môjho posteľového monológu som niekoho uspala rečami blúznivých. Milé, ani neviem ako a prečo.
Pýtala som sa na zakázané otázky.
Nerozumiem, prečo zákony nedovoľujú háremy. Všetci by boli oveľa šťastnejší.
Mám rada rum a nehanbím sa za to. Robím hlúposti a v konečnom dôsledku aj to je atraktívne.
Ľud pospolitý, som šťastne unavená.
Jeden víkend za celý svet!

23.

Ľudia vám prejavujú svoju náklonnosť v jemných odtienkoch, svoju povahu v najnebadateľnejších výzvach na prebádanie vnútorného sveta. Možno je to o signáloch - ak ho chytíš, nájdeš a zajmeš, som tvoj, prebádaj ma. Prešpáraj mnou pohľady, prepichni ma slovami, nazri mi až do žalúdka. Ale opatrne, som z porcelánu, z cukru.cukrúúú.

Hovorím o svojej hudbe nahlas inému priateľovi a chcem, aby si to počula. Pozriem na teba, zostaň ešte a pomôž mi. Som milý, ale nie priveľmi. Ty ma poznáš, ja viem, vidím ti to v tvári. Zraniteľný a odhadnuteľný. Neblahý, neplechy, vysomár sa z toho, ak ti pomôžem. Neprirovnám ťa k nikomu, srdce tak nelámem, bola by som ako ty, ak by som zmenila pohlavie. S drogami i bez nich, naveky. Amen.

Ale stačí. Nechajme si to, čo máme.

Chcem hniezdo, kde sa nebudem báť nenosiť nohavičky do postele. Tam si poviem: Domov, ruky, na ktorých smiem... všetko.

P.S. Všimli ste si, že keď napíšem, že o niečom napíšem, nikdy o tom nenapíšem?

21. Too young too complicated.

Lebo sa sústredím na iné skutočnosti.
Miznem v povinnostiach, otáčam sa na päte a veľa pohárov zhadzujem, ani neviem ako.
Občas mi je ľúto, že sem nič nenapíšem, ale čo už, život kráča ďalej, ja mám tik v palci a jednoducho sa musím nad všetko povzniesť. Nech nepríde tvrdý pád po sladkom povznesení.
Je mi dobre.
Pijem čokoládku, ktorú som dostala.
Užívam si nemožné.
Aj jeseň vykukla, do Promy sa nasáčkovala. Preto veľkými dúškami dnes sme sa boli opájať, foťákom cvakať, gitarku počúvať a nepohybu holdovať.
Mám rada svoj život, aj keď si ho dojebávam.

Och, ohne pálivé.
Roztočené koleso
na  bicykli.

Nabudúce o práci.

(Andreya Triana - Draw the stars)

9.

Deň je zlý, je ako ty.
Zapni si zips,
zutekaj.
Nie som tu,
ani nikde.
Dnes mi nič nevrav,
nehreš, že nie som.
Úžasom sa zahlaď,
toľko trpkých úžin skrývaš.
Akoby to deň mohol vedieť...
Niečia vina to byť musí.

Ani ruky nechcú písať,
ako piesok sa rozsýpajú,
za to všetko môže atmosféra
sŕkania, kliania...
Tá tvoja miľúbená.

Ach, dokedy
ma zvezieš sebou dole, deň.
Náladová a hladná,
smädná po piesku,
správnu odpoveď rozhrýzť.
Žiadnej niet.

6.

Každý deň si uvedomujem, ako život tečie.

Cítim, ako sa chvíle prítomné stávajú neskutočnými, ako prechádzajú do bezbrehej minulosti, dostávajú status nevyloviteľnosti, ako sa na ne začína zabúdať.

Škoda, že myseľ človeka je tak nedokonalá. Chcela by som si pamätať aj nepodstatnosti, chcela by som mať dôkazy a najmä veľa pamätných momentov, ktoré si ako smrteľník uvedomím len keď mám šťastný deň a mojej mysli sa chce náhodne vyplaviť útržok niečoho dávneho.

Mám veľa dní, ktoré pripomínajú niečo neurčité, niečo, čo bolo a možno ani nie, niečo, čo moja bytosť zaregistrovala v záplave dát. Ale nechytila sa riadne. Vtedy si len tak premýšľam, kĺžem po povrchu, lebo čo iné mi zostáva. Rada by som rozlúskla, odkiaľ sa tie pocity berú, no mozog mi neukáže ani len smer.

Radšej to nechávam plávať, aby som sa nezamotala, lebo viem, aké ťažké je odviť sa z vlastného sveta.

Prečo mi každý víkend trvá tak dlho?