Myš a lienky.

Prechádzam opäť na pomlčky:
- zistila som, že v starých správach nie je toľko citu, keď si ich čítam neskôr. Vlastne, nič v nich nie je.
- na druhej strane rieky vidím to malé milé dievča, ktoré sa tak veľmi zmenilo.
- a nie je jediné.
- svet si už tak dávno nerozpustil vlasy, nerozviazal vrkoče a nepocítil to, čo bolo voľakedy dávno každodenným chlebom.
- mám kocky ľadu na tele a chvejem sa od bolesti.
- nenechám zomrieť dieťa vo mne.
- ešte koľkokrát si popíšem ruky nezmazateľným červeným atramentom?
- ktorý bowling sa oplatí hrať a kto bude stáť na mieste kolkov?
- dnes je naozaj hrozný deň.
- nedokázala som to, jednoducho som sa radšej vzdala.
- oplatilo sa mi to na tú polhodinu navyše píšuc písmená po vlakovej stanici.
- najradšej by som si vykefovala mozog z hlavy, bohužiaľ, môžem si len prestrihnúť vedenie.
- som taký pokrytec.
- Babylon horí.
- naháňala som nedostižných a namiesto toho som sa vykúpala v červených šatách.
- milujem dlhé sprchy, teplú vodu, prítmie a svoje trýznivé myšlienky.
- je to vtipné asi ako veľmi podarený výrok: A tak sa nekrofilovi po troch mesiacoch rozpadol vzťah. Ha-ha.
- exaktne som to pomenovala.
- tej stopy sa nezbavím.
- mám ju na ústach ako plastové vrecúško.
- hlad hľadá hádam.
- a tak stále kričím a pritom sa dívam do zrkadla, kde ani ústa nemám.
- možno na tie úsmevy.
- čo vyzerajú spod pávích pier zo zlatých perí.
- kreslím si pri sledovaní filmov, lebo dnes nestíham ani obrázky.
- len spať, to mi patrí.
- a testy z autoškoly.
- a Mozartova hlava a Rossiniho prebudenie - nasadili mi včera chrobáka do hlavy.
- chcem slobodu? Som ale sprostá.
- neviem, čo chcem, keď vidím ľudí.
- je to také ťažké pochopiť, že niektoré veci jednoducho nechcem robiť?
- je to až také úzkoprsé, naivné, infantilné, konzervatívne, keď nechcem žiť ako táto generácia?
- a večne mi z toho bude do plaču.
- aj keď je to sranda, ha-ha.
- strácať kontrolu a odviazať sa.
- všade ako prach.
- a tak si spievam o Babylone v pyžame.
- keď viem, že moje depresie už dávno nie sú zaujímavé.
- zabúdam na hodiny, ktoré som veľmi dávno namaľovala na bielu stenu.
- a stále tikajú a nemôžem sa preto sústrediť na svoj falošný život Bábkara.
- Pochválen, Zelinkári, králi a farári, moje meno nie je.
- zvädlo ako ruža, presne tá, na ktorú myslíš.
- až na to, že tu si môžeme povedať, je to iba začiatok.
Ha-ha.

RozUM.

Zimomriavky a tiché plíživé našľapovanie
Veľký dom a malé okná.
Sedím na kraji nosa,
bosá
ani rosa,
umývať (sa)
na steblá zabrnkať
do prírody sa rozkotúlať.
Kvet bez farby.
Páli a horí obličaj.
Šaty si vyžmýkaj.
Bdenie ako brechot
na japonskom priechode,
tiché pravdy
tiché stonanie.


Hudba, čo ma zasiahla: KATARZIA, STOKER ♥

"Zvláštne, ale všetky spomienky, čo prichádzajú, majú dve vlastnosti. Sú vždy naplnené tichom, to je na nich najsilnejšie. Aj keď v skutočnosti neboli také celkom tiché, sú ako mlčanlivé zjavenia, čo sa mi prihovárajú pohľadmi a gestami, bez slov a mlčky; ich mlčanie je najotrasnejšie a núti ma uchopiť rukáv a pušku, aby som neupadol do ničoty a pokušenia, lebo moje telo by sa chcelo natiahnuť a nečujne rozplynúť k tichým mocnostiam za skutočnosťou..."

E.M.Remarque
Picture: S.Dalí

"Tri sú veľké túžby, tri veľké prejavy ľudskej nespokojnosti, ktorú môže úplne upokojiť len mystická pravda. Prvá je túžba, ktorá robí z človeka pútnika a tuláka. Je to túžba vyjsť zo svojho obyčajného sveta a hľadať stratený domov, "lepší kraj", Eldorádo, Nebeský Sion. Potom je túžba srdca po srdci, túžba duše po dokonalom druhovi, ktorá robí z človeka milenca. Tretia je túžba po vnútornej čistote a dokonalosti, ktorá robí z človeka askéta a napokon svätého."

Evelyn Underhill

What have I done??

Black Swan forever.

Únava,

kvap-kvap,

ťap ťap.

Nenávisť,

kiss-kiss,

bang-bang.

Koľkokrát

ešte budem nevedieť.

Telo biele,

sépiová kosť.

Tango muerte,

idey hriešne.

A aróma ťažká

padá na oblok.

Čoto, čoto...

Zdanie klame.

Na čo sa to hráme.

part 7, Ne(c)haj ma.

A tak som doma.

S Írskom som stále v kontakte, stále v srdci, stále na mysli, stále na jazyku.

Akoby som sa mohla zbaviť niečoho takého obohacujúceho a pohľad meniaceho. Keby som mohla, zostala by som tam. Preč z tejto diery, preč z tejto úbohej (ale zato krásnej) krajiny plnej pokrytcov a nových, rodiacich sa pokrytcov.

Básne o mojom živote, ako všetko bude iné, no, pravdu vám musím povedať – nie je to také jednoduché. Ak sa zobúdzate s pocitom menejcennosti, nepomôže vám nič. Ak si bránite cítiť sa spokojne, je to ešte horšie.

Ale nebojte, darí sa mi skvele.

Trávim čas so svojimi priateľmi. Je to príjemná zmena po čase opäť rozprávať po anglicky, viesť sa s Vilkom v aute a báť sa nepripútať. Je fajn vystrčiť nôžky von keď prší a vzdať sa vode. Pozorovať padajúce hviezdy (zabudla som názov), počúvať pritom Nohavicu a Einaudiho, chúliť sa pod dekou, piť domáci sirup, najesť sa dosýta jedla od veľmi šikovných priateľov a blúdiť (a)si po myšlienkach. Rozprávať o fotkách a niečo o zážitkoch. O temných momentoch v Írsku a o samote. Asi by som mala poďakovať.

A včerajšok, vystrihnutý z tragikomédie.

Ale rozpoviem vám najprv posledný príbeh o Írsku.

Výlet. Vzala som svoje všetky "švestky", prehodila batoh na chrbát a utekala na veľmi skorý autobus do centra. Čakal ma tam zelený autobus plný turistov - pripomínam, nerada sa nazývam turistom - a keď prišiel posledný, mohli sme odísť.

Pred očami sa mi mihala írska krajina. Taká, akú som ju chcela mať všade. Porovnávala som s Walesom. Je to to isté, až na viac obláčikov, inú hudbu v slúchadlách a samotu, ktorej sa nedalo vyhnúť.

Videla som krátky most, za ktorý si pýtali 7 éčok, ale nemala som toľko prašulí, radšej som si odložila na posledný párty deň. Spravila som niekoľko dôležitých fotiek, dokonca aj samu seba som odfotila v prostredí, ktoré mi svedčí a už sme aj fičali ďalej.

Aj tak, najkrajší pohľad bol z autobusu, keď sme išli popri pobreží strmo dolu a videli sme Škótsko a jeho majáky. Nezabudnem. Lepšie ako foťák.

Giants Causeway bola naša druhá zastávka. Hranaté kamene a moje najobľúbenejšie miesto na ostrovoch (zatiaľ). Mňa ale tie hranaté šutre nezaujímali, väčšia zábava bola skákať po tých ploských a zbierať mušle. Počúvať príliv a dívať sa na dlhé hnedé riasy. Potom neskôr sa vyštverať po 162 schodoch, uvidieť celé pobrežie z výšky, usmiať sa nad množstvom ľudí a nad tým, ako by to asi vyzeralo bez nich. Spravila som si ďalšiu fotku a stretla ženu, sediacu na kameni. Vyzerala smutná, presne ako ja.

Sadla som si obďaleč aj ja. Pokúsila som sa niečo napísať, ale nestojí to za zmienku. Nejak sa mi vypol mozog.

Potom - Belfast. To miesto sa mi nepáčilo. Mali sme len hodinu na rozchod, aby sme ucítili "flavour of Belfast", lebo je veľmi charakteristická. Ak by som sa tam nedostala znova vo svojom živote, vôbec by mi to neprekážalo.

Prišla som domov unavená ako kôň.

Na ďalší deň som sa musela so všetkými rozlúčiť, každému povedať, že to je môj posledný deň. Dokonca som sa aj vyparádila. Každý bol milý, síce test mi nedopadol až tak dobre, ale čo už na tom záleží. Dostala som certifikát a fotku a potom sme šli do baru. Pivo a debata. O abecede a španielo-talianoch. Neskôr o Carlosovi a mne, o depresii a mojej angličtine. Neskôr nápad s karaoke barom, ktorý nevyšiel, tak sme skončili na Teple bare. Naučila som sa posunkami svoje meno, zistila, že toho viem málo o hudbe a mám čo robiť celý život, hádala som sa, že žraloky nie sú ryby, rozprávala sa o podobných vzťahových osudoch s Olgou, ktorá nás potom musela opustiť, lebo sa cítila priveľmi homesick.

Vrátili sme sa naspäť do prvého baru, ale nepobudli sme dlho. Iba na jeden Cider, krátku debatu s mojím učiteľom, ktorý je tak nehorázne milý, že som roztopená ešte teraz (hyperbola), spoznala som sa s nejakým Mufasom, ale Anna ma zachránila a šli sme do Porter house-u na živú hudbičku, pifko a tanec. Po ceste som zlanárila Andrea z Talianska a veľmi dobre sme sa porozprávali sediac na výklade pred nejakým jedlom. Bol milý. Potom sme spolu tancovali. A objavil sa Brazílec a jeho kumpán, španiel (ale nechcite odo mňa jeho meno). Bavili sme sa o temnote a už som nechcela piť, tak som si kúpila kolu a barman sa na mňa divne pozrel. A spoznala som Pierra z Paríža a aj on bol nehorázne komunikatívny a nemal problém. Ach, tí ľudia sú úplne iní, vážia si, keď sa môžu s niekým porozprávať, keď s niekým môžu niečo zdieľať a dozvedieť sa niečo nové.

Potom chceli zavrieť aj tento bar, tak sme ho opúšťali s tým, že ideme ďalej. No to sa mne ani Anne už veľmi nechcelo. Tak sme si s Brazílcom pár fotiek porobili a šli domov. Spala som u Anny na nafukovacej posteli v obývačke. Super byt, super ľudia. Rozlúčili sme sa. Po ceste domov som počúvala toto, aj keď som mala slabú baterku.

Potom nákupy, ale to vás asi nezaujíma a let domov.

Nervózne mi žalúdok poskakoval.

Až som bola tu.

P.S. Názov je obľúbená veta mojej sesterničky. Už asi aj moja.

part 6, EWMN

.Po prázdnom a vágnom víkende ma čakal deň so školou na pláži v Howthe.

Bohužiaľ - alebo našťastie - írski autobusári sa rozhodli štrajkovať, z čoho vyplýva, že som sa nemala ako dostať do mesta, takže nakoniec som nikam ísť nemohla. To nič, teta videla, že mi neprospieva, keď som dlho doma, tak sme do Howthu nakoniec šli spoločne.

Prvé dojmy - Fish n Chips vo vzduchu, neskôr zápach rybaciny, veľa áut a starých ľudí, veľa bicyklov (ľudia, ja by som ich niekedy najradšej zrazila, lebo sú tak arogantní a neempatickí) a niekde za rohom aj to more.

Neskôr, neskôr som sa cítila šťastne. Najradšej. Smutno šťastne. Nie tak nafúknuto a hyperbolizovane, ale tak reálne, akoby svet bol jedna pieseň, v ktorej zvládam zvládať situácie. Chytiť sa príležitosti.

Za kamenným mólom v mori visel ostrov. Vyzeral krásne opustený. Tak, ako som si predstavovala celé Írsko (naivná). Fúkal silný vietor a vytŕhal mi myšlienky z dlaní, dokonca mi aj slza stiekla a boleli ma uši. Pokiaľ bolo zamračené, pri mori vládol chlad a bála som sa, že to dlho sama nevydržím, ale ako zázrakom sa čoskoro vystrčilo zubaté slnko a s radosťou som pokračovala v ceste. Vietor už nebol nepriateľ. More bolo chladné, sivé, tmavé a hlboké. Ako zo starých cestovateľských alebo námorníckych kníh a presne nad tým som premýšľala. Ako sa vodilo Jackovi Londonovi, ako zvládal nápor vetra a silu mora a zľakla som sa. Nie som dosť silná, aby som vydržala to, čo on. Obdivujem ľudí.

Na konci mojej prechádzky prostriedkom mora (móla) bol maják. Páči sa mi myšlienka majáku, ale tento nebol vôbec pekný. Tak som si ho lakonicky odfotila, spravila fotku aj sebe (vyzerám ako spustnutý a opustený maják, hah) a šla som naspäť za tetou, jej priateľom (ktorý sa už, samozrejme, napchával), kamarátom a Emmkou.

Ako som trávila čas osamote, našla som rôzne nápisy, či už v betóne alebo na povrchu skál, páčilo sa mi to. Aj ja som tam chcela niečo zanechať. Predstavovala som si, ako hádžem svoj Monetovský prívesok do mora, zakývala mu, už prišiel jeho čas a musíme sa rozlúčiť. Ale nemala som dôvod to spraviť, nič mi nespravil a nemám prečo sa ho vzdávať. Tak som si ho nechala a doteraz ho stískam v pästi, keď potrebujem ujsť.

Teta kúpila kolu a viete, ako sú tam teraz mená, a mala som Robyn. Pripomenulo mi to postavu z HIMYM a možno to je osud. A tak isto ona mala Evana. Asi mi chce nebo niečo povedať.

Pamätáte si na rozprávku Barda Beedla o Mágovom chlpatom srdci?

A to je asi všetko k výletu do Howthu. Nestihla som historické centrum, videla som však tulene a prvýkrát jedla originál Fish n Chips. No nepochlapili sa.

V utorok, bez nálady, bez viery, prehovárajúc ma, šla som opäť skúsiť šťastie do Diceys. Kamarátka (najzlatšie dievča na svete) mi požičala sako a kabelku, namaľovala ma, nech vyzerám staršie a bežali sme ku hlavnému vchodu bez čakania v dlhom rade. Najprv mali problém. Povedala som im, že som si zabudla ID, ale že mám toľko, koľko potrebujú počuť a po 15 minútach ma zachránila Olga a "my brazil guy", Kaio. Už minule som mu mala kúpiť jedno pivko, tak som sa rozhodla, že to zrealizujem v ten deň, keďže je to moja posledná párty v Diceys. Spravili sme foto. A o ôsmej som odchádzala, mierne pripitučká, lebo po mňa šiel priateľ mojej tety (sprosté autobusy). Ešteže keď som prišla domov, nenaliali mi aj oni (slivku)...

A dnes bol len typický pracovný deň v týždni, ktorý by som radšej prespala, ale tak aspoň som sa učila. Juch. Nešla som nikam, nevidela nič, len som si na chvíľu sadla s kamarátkami do kaviarne a snažila sa vnoriť do ženského sveta. Nemám rada klebety, takže sediac tam, bol zo mňa mimozemšťan. Navyše kamarátka z Budapešte rozprávala o histórii Slovenska a Maďarska, tak som sa čudovala, ako to všetko naozaj bolo. Koľko "vecí" som sa ale o chlapoch a jej živote dozvedela... Ale nemyslite si o nej nič zlé, mám ju rada.

Už sa blíži čas môjho návratu, začínam byť nervózna. Čo ma čaká, neviem. Čo bolo, neviem. Keď sa budem trmácať v lietadle, všetci budú spať alebo riešiť iné veci. Bojím sa, že všetko bude rovnako stresujúce ako predtým. Od školy, cez vzťahy až po moju izbu. Ale nebudem nad tým premýšľať, nemá to zmysel. Teším sa.

Zajtra sa chystám na výlet. Sama.

O tom potom.

See ya

(Napísala moja sesternička, prišlo mi to roztomilé, keďže má 5 rokov)

5, my bad

Young, free and single?

Just want to mingle.

Heslo tejto doby, veľkých zvierat z veľkých miest.

"Si príliš mladá." a "Vyzeráš tak nevinne."

Viete čo, strčte sa už.

Nebaví ma stále dokola počúvať to isté. Preto som sa Pedra a Josého nikdy nepýtala na ich vzťah - vzhľadom na to, že sú dvojičky, je to určite najdiskutovanejšia téma.

Viete čo, sadala som si pred počítač s tým, že vám chcem niečo povedať. Mám veľa myšlienok a o niekoľkých z nich sa dá písať. Bohužiaľ, ako som začala, nevidím iné riešenie ako zaklapnutie počítača a odloženie to pre niekoho, komu to ide viac.

Neznamená, že keď som TU, je môj život zaujímavejší. Je rovnaký, možno niečím zľahka obmedzený, ale stále ten istý, ktorý sa odohráva doma. Zmenou miesta sa nič iné nemení. Občas to dokáže vyjsť, takzvaný nový štart na čistom poli, ale zainteresovaní vedia, že so mnou táto idea nemá nič spoločné. Ani sme sa nevideli.

Vraciam sa naspäť k sebe.

Aspoň vidíte, kto som.

Dnes som videla dva filmy. American beauty a Prozac Nation. Prvý aj druhý odporúčam, aj keď prvý je naozaj americký a druhý má naozaj odfláknutý koniec.

A teraz okupujem musique novej priateľky, ktorá - zdá sa - má pre mňa niekoľko nových interpretov a niekoľko nových melódií, čo ma teší. Food for thought, food for ears.

Keby ste vedeli, ako ťažko je sa zabaviť v Dubline v piatok večer, keď máte osemnásť, prázdne peňaženky a plné mechúre s chuťou tancovať. Vykašle sa na vás celý svet, lebo Dublin len chľasce pivo a sedí za stolom v nefajčiarskom bare pri počúvaní tých írskych vrešťaníc. Asi práve veľmi zovšeobecňujem, no naštval ma ten večer. Dúfala som, že bude jednoduché zabaviť sa na mieste, ako je hento, no nie. Tu musia mať problém aj s vecami, ktoré by ostatným ľuďom nestáli za povšimnutie. Kašlem na vás. Žiť tu nechcem. Nič tu nie je. Ako v podstate nikde. Čo ma vlastne láka ísť preč? Len to, aby som mohla byť sama? Čo chcem spoznávať? Čo chcem objaviť? Čo chcem nájsť a čo pochopiť? Prečo by som mala cestovať? A kam by som mala ísť? Kde budem spokojná a kde to bude mať zmysel? Ktoré miesto stojí za to, aby tam človek vydržal dlhšie ako mesiac? Kde je to miesto, kde ťa nič nefrustruje a neserie, kde si sadneš na hociktorý kúsok zeme a si šťastný ako blcha v kožuchu? Cítim to tak len ja, alebo mám dnes večer len jednu zo svojich častých kríz?

Vypisujem sa tu zo svojho nešťastia namiesto toho, aby som jednala. Spravila niečo, čo aj tak v konečnom dôsledku nebude znamenať ani omrvinku z toho, čo by malo. Lenže ja si neviem povedať, Lucia, tak teraz buď šťastná. Mám všetko. Nemá ma čo hnevať. A stále nie som spokojná. A nejde o nenásytnosť a pohlcovanie vecí, hnaná akoby pažravosťou, nie. Mám pocit, akoby som mala naozaj problém. Akoby ma tento svet do problému vychoval. Akoby mi dnes Prozac Nation otvoril oči. Možno by ste si to mali pozrieť, aby ste pochopili moje pohnútky.

A tak isto, vysvetlite mi, prosím, čo chcete. Byť motivovaný a zmeniť si život len preto, aby si sa mohol vyspať s nejakou trápnou sprostou osemnástkou, ktorá tvrdí, že spala s toľkými, že to už nezráta (a nejde len o to, že na matike nedávala pozor), nie je najlepší náhľad na život. Je to správna motivácia? A stojí to za to? Ak 40 rokov žijete v pohodlnom hniezdočku vlastnej depresie a zachráni vás z toho krása dievčaťa, máte šťastie. Aj s tým, že nakoniec aj tak budete obvinený z homosexuality, akoby by to bol najväčší zločin na planéte Zem... Ešteže sme všetci divní. Nie, nie všetci. Je vás veľa normálnych okolo mňa, žijete si a ja si žijem tiež. Ale vy sa pýtate, čo robím, keď mením smer a nie som spokojná s tým, ak mi niekto uviaže opraty. Nie som kôň a ak chcem niečo spraviť, tak to spravím. Ak to nechápete, ja vás odsudzovať nebudem. Je na vás, aby ste sa zamysleli, prečo to nechápete.

Niekedy by ste so mnou mali pozerať dojemný film (pre mňa dojemný) - chcem vedieť, či by som reagovala rovnako v niekoho spoločnosti, lebo pri American Beauty som našla jeden moment, pri ktorom mi vyhŕkli slzy. Môžete si tipnúť. Nikdy predtým sa mi niečo také nestávalo...

Raz mi kamarátka povedala - bavili sme sa v Próme alebo niekde v jej blízkosti - že jej sestre by sa asi môj blog nepáčil, pretože týmto obdobím hľadania a nachádzania sa si už prešla. Je dospelá a žije si svoj život. Zaujalo ma to. Odvtedy sa pýtam, kedy to skončí, kedy a kto a ako umlčí tieto moje otázky, roje, milióny a nepolapiteľné kŕdle. Nech to už príde. Ale ak by sa tým nemalo všetko vyriešiť, tak nech na mňa riešenia kašlú. Ako sakra mám žiť, aby mi to stálo za to?

Vzala som svoje nové tenisky a šla si zabehať. Mrholilo, začínalo liať a ja som sa rozhodla zrýchliť krok. Keď vám ubieha čas na telefóne a cítite sa, akoby vás niečo naháňalo, všetko ide ľahšie. Počúvajúc uši amputujúcu hudbu, cítila som sa fajn. Dokonca by som mohla povedať, že zaujato. Pokiaľ som nestratila dych a nezastavila. Vieš, vždy, keď si na Teba spomeniem, poskočí mi srdce. Prišla som na to dnes. Neviem, či je to dobrá, alebo zlá správa, jednoducho existuje. Nepáči sa mi, keď musím začať krá(/i)čať, lebo nevládzem. Nemám rada, keď sa vzdávam pri behaní, ale inak to neviem. Neviem vydržať. Viem sa zaprieť, ale pri športe mi to jednoducho nejde... Ale aspoň som mala konečne dôvod na zmoknutie. Kvapky mi stekali po tvári, bežala som, ony stekali a stekali. Nikde nikto, len ja. A nažlto sfarbený kúsok oblohy, ktorý som aj tak neskôr odbehla a rozprestierajúc predo mnou len sivú, vykašľala som sa na rýchlosť a bola som len so svojím srdcom. Nakoniec som prišla domov s boľavou nohou, chcela som ísť do sprchy, ale tiekla len studená, tak som tu.

Nič viac pre vás nemám,

akoby sa tým niečo menilo.

Žitie v cudzine nemusí byť také zaujímavé, ako sa na prvý pohľad zdá.

Dobrú noc