30.1.13

We are damaged people.

You know, you are right.
Nezapadám.
Tadá.
Slová - hry a boje.
Ono ma to poje.

Strácam silu znova a znova zostať stáť, keď na mojom chrbte sa neustále šípky hrajú. Jedna sem, 10 bodov, jedna tam, 30 bodov. Bingo! Či to je z inej hry?
A čo ak by som niečo povedala? Nič neznamenám.

Lebo sa všetko triešti o ľadovú škrupinu na vodnej hladine, rozvláčni sa a vypláva na ňu ako olejová škvrna!

Prečo jednoducho nemôžem veriť veciam, že by fungovali normálne bez každodenného ujisťovania, každodenného zaprávania si košele do nohavíc a vyrovnávania obrusu? Žehlenia si relatívnych prúserov vo vesmírnom nekonečne, obnažovanie hlbokej citovosti, ktorá - retrospektívne prizerajúc sa - mala zostať niekde hlboko pod tým kameňom, odkiaľ vyviera?
Cítim sa nemožne vo svojom bytí, vystrela by som svoju kostru, svalstvo, tuk a tkanivá, vyťahala by som sa z bahna za vlasy a ak by sa som si ich vyšklbala, skúsila by som to za uši. Dokedy ešte...
Ľutujem chybu, ľutujem asi zbytočne, žiadna nie je, ľutujem rozhodnutie? A prečo? Prečo sa vždy zahrávam s niečím, čo mi naozaj ruku nepodá, čo mi naozaj pravdu nepovie, čo mi nepovie absolútne, čo má štruktúru chameleóna - členitú a od prírody neúprimne prispôsobivú; a kde je to, čo potrebujem?
Strácajú sa bublinky z minerálky.
Ja vás vidím.
Len tých mravcov začína liezť po hodinách milióny. Špiny.
Tak, zakývaj mi, mutualizmus, chcela som mať niečo, čo by mal aj druhý, avšak, parazitizmus sa vždy  prejaví... Vlastne, dôležitosť. Hej, to je to slovo. Nič nevydrží zápasiť s vetrom do nemoty. Raz ho to skántri. 
Mala by som si nájsť psychiatra alebo psychologičku alebo sociálneho poradcu alebo terapeuta. Naozaj si myslím, že mám problém. Paranoja? Maniacka depresia. Alebo mi seriály typu: American Horror Story lezú na mozog. Alebo moja zvláštna chúťka vŕtať sa v ľudskej hlave.
Musím si zvyknúť, že ľudia myslia rôzne a niekedy ich nič nespája.
Ani pupočná šnúra, a to je vážne na zaplakanie.
A chce mi ten život uletieť, ale, sakra, som zvedavá na pokračovanie, because to be continued...
Čo viac chcem?

(Sergio Larrain, ďalší pán na zamilovanie)

NESMIETE PRESTAŤ! V čomkoľvek.
Pohyb - je život.
Bez dychu sa lapá ťažko.
Chcete hniť a v zemi ešte nie byť??

POČÚVAM a hodí sa mi do nálady. Ďakujeme Chillimu.

28.1.13

Reči sa vravia, chlieb sa je.


Nepíšem a kašlem na vysvetlenia.
Mám chuť otvoriť si hlavu a nechať vytekať hmotu, ktorá nemá zmysel ani cieľ ani formu, jednoducho som len človek, ktorý rád využíva silu automatického písania, kedy sa nehráte so slovami a neštylizujete, ale ide to z vás prirodzene ako aj ostatné veci... veď viete.
A Where is my mind?
Napchám sa belgickými čokoládkami, čítam si dávno stratené príbehy s veľmi zlou gramatikou a štýlom 14-ročného dievčaťa (čo som prakticky aj bola) a srdce mi nezamdlieva žiadnou negatívnou emóciou. Prečo, to neviem, možno to je príjemná zmena po toľkých dňoch, kedy som vytiahla zošit a utýravala samu seba do nostalgie, hnevu, bezmocnosti, ilúzií a alúzií a všetkého ostatného, čo sa prikmotrilo do zoznamu: toto rozhodne potrebuješ.
Možno tento článok prekypuje spojkami, ale ospravedlňujem sa za túto chybičku krásy, naozaj neviem písať a to, čo zo mňa nejakým spôsobom odchádza, je len prvotné žvatlanie a čo z toho? Nič. Len samé spojky...
A navyše, nikdy neviem, čo je pointou mojich úbohých článkov. Niekedy tie pointy závidím ostatným blogom, lebo naozaj, tu nič také nie je.
Whateva.
Čo dodať, teším sa z budúcnosti, aj keď pohodlnosť prítomnosti mi vyhovuje najviac na svete a užívam si jej sladkasté plody... Onomatopoje.

Tralalá, PLACEBO time!

P.S. Nového je toho veľa, ale ak vám to ešte nedošlo, vráťte sa k prvej vete. Buena noche.

17.1.13

(p)opravy.

Neudržím sa a píšem. Napriek učeniu, moja chuť je väčšia. Som hladná po písaní, a aj keď nič z toho nebude dávať zmysel, dosiahla som to, čo som chcela.

- pokojne, dievča.
- veľa som premýšľala o druhých šanciach. Aj o mojej, o ostatných odo mňa, o ostatných nezávisle odo mňa. Prišla som na to, že by sa mali vážiť, lebo nie je to len tak. Premýšľala som o snažení a získaní, ale aj o jej rozdávaní, že áno, ľudia si zaslúžia druhú, tretiu, štvrtú, milióntu šancu, ale keď s ňou rátajú a kalkulujú, nemajú šancu pochopiť a vážiť si to, o čo akože prišli. Tým chcem povedať, že niektorí ľudia si v niektorých veciach druhú šancu nezaslúžia. U ľudí mi chýba pokora. Nepriznanie si chybovania pre oči zahatané veľkým egom. Asi som len ja taká švihnutá.
- bojím sa podobnosti, i keby bola len čisto náhodná.
- bojím sa ľudských konšpiračných konštrukcií, lebo si ich budujú tak, aby niektorým cestu znemožnili a niektorým otvorili na jednoduché heslo: vý-ho-dy.
- naozaj ide len o sociálny status a hodnotu v spoločnosti?
- nechcem byť len výhodná možnosť!
- bojím sa zlých skutkov, opľúvania skriniek, neviem ani, či je správne radšej niekoho nepozdraviť, radšej zmeniť krok na tiché cupkanie po snehu.
- nerozumiem veľkej hrude v hrudi, ktorá sa z ničoho nič ocitla na moste z Družby domov. Či ja niečo ľutujem, či sa cítim previnilo, či len viem o svojej hlúposti a že som sa mýlila, že som niečo opäť nezvládla...
- mám detinské myšlienky a tak veľmi o sebe pochybujem. Ujsť sa mi chce. Od analýzy vlastných vnemov - kde sa nabrali a ako vznikli? Niekedy mi príde všetko tak nereálne a rozpoltené, až mám strach. A keď to nahlas priznám, zmetie to všetko zo stola. Môžem na všetko zabudnúť, lebo reálne sa nemám od čoho odraziť.
- čo ak som si veci nenahovorila, ale naozaj sú tak? Čo ak...? Vtedy by už naozaj nič nedávalo zmysel a z akože dobrej osoby by sa vykľulo satanské dieťa.
- píšem, len si píšem, lebo sa to hromadí a vybuchnem, jedného dňa.


Dobrú noc

14.1.13

Perloví amatéri.

Nehľadím na zákony prírody,
na podhubie, riasy, zelené kotvy.
Úprimne, len sa to kazí,
po vôni sladkej pivónie...

A po beštiárnych krikoch,
hrdelných tandemoch,
neplných oceánoch.

Šššš, more, ticho,
môj brat.
Áno?
Prečo?
Ani za mak.

13.1.13

I'm so numb, I need your tongue.

Tuve deseos de aguantar mi mente.
Más o menos, quiero escribir en las lenguas extrañeras, but my low self-esteem is radically against this new thought. Shit happens en culo del mundo.

A mala som napísaný celý článok, ale vymazal sa mi, lebo prvýkrát ho píšem cez mobil a som sprostá a neuložím si ho.
Damn.
Oukej, aj tak to bolo len chvastanie o tom, čo som sa dnes dozvedela a že napriek bolesti podbrušnej a učeniu do školy som šťastná.

Konec.

8.1.13

Si to, sito.

Ako krásne bublinky znejú, keď sa rozkopŕcnu po pracovnom stole.
Z ktorej krajiny Oz sú, to neviem, a ani tá dúha vznikajúca.
A môže byť dobrá aj zlá, nevadilo by mi to.
Aktuálne.
              Klesám.
                          Tak.
                                  Ako.
                                          Tá.
                                               Guľka.
                                                          V.
                                                               Básni.

Čauky-mňauky, spoluobčania, vykupujem staré nábytky...
Staré pozlátky, ktoré vám už nedržia na tvárach zrkadiel.
Tie, čo máte vtesnané do pletených ponožiek, aby vás niekto neukrátil o... tajomstvo vo fusakli.
Hah, pozdravuje vás váš ctený Klaun, hrdý Fantóm, krotký Harlekýn, hurónsky Mím a všetky Absinthové víly, ktorými som bývať chcela.
Namiesto toho štrikujem vlečky otvoreným papuliam zo snehu a inovate.
Nakoniec si kusy práce roztrháte,
ako mdlé snahy zošívať náhle nezhody,
keď počúvam Myšlienkové pochody.

A už sa netráp.

(Nájdite 10 rozdielov od predlohy.)

6.1.13

Veni, vidi... what?


        Sedím a píšem na čiernu stránku, biela ma už omrzela. Sedím si, zabalená do fialovej deky, po izbe sa presúšajú nevybalené tašky – moje darčeky – lebo nemám náladu hrať sa s vecami. Prídem si tak neschopná v napísaní nejakého článku ako už dlho nie. Ono mi to normálne začalo robiť problém, nie je nič, čo by mi v hlave navrávalo, aby som to neskúsila nenapísať, žiadna chuť, nič ma do toho neženie, netlačí, ale viem, že keď toto dopíšem, budem sa cítiť lepšie ako po každom článku. 


Hej, mám 18.
Je to smola, však?
Vravím si, som fakt šibnutá, keď smútim za niečím, čoho som sa predtým tak rýchlo chcela zbaviť. Len odtiaľto vypadnúť za doprovodu hlasného tresknutia dverí a bolo by – viva la vida. La vida dulce. A nakoniec to vypáli tak, že najradšej by som zastavila čas nielen v mojej izbe, kde toto kúzlo úspešne funguje, ale aj vonku, medzi ľuďmi, medzi všetkými. Možno ma už začnú brať vážnejšie. Možno sa nebudem cítiť zle na každej jednej božej rodinnej oslave, kde ma považujú za príliš mladú na to, aby dokázala zosmoliť niečo rozumné. Fajn, nepočúvajte ma, ja sa nikomu pchať nebudem, ale potom sa ma nepýtajte, prečo s vami nekomunikujem. A k zodpovednosti, tej mám dosť, o to pokoj, ale vyrastala som v tom, že všetko, čo príde potom, bude len ťažšie a horšie a namáhavejšie. Tvrdšie, surovejšie, reálnejšie, bolestivejšie. Dospelý život, utrpenie za utrpením, rana za ranou. A tak sa sama seba pýtam, má to zmysel, keď to má byť takéto, len trápenie, zahmlené oči, cez ktoré slnko nevidieť? Som len pesimisticky naladená, lebo mi fakt niečo chýba, alebo mám proste pravdu? Nobody knows...
A prezerám si svoju úžasnú knižôčku o cestovaní a len dúfam, že tie veci sa raz ku mne dostanú...
Dnes mám 18 a včera som mala párty. Ľúbim ľudí, niektorí sú tak krásne ľudskí...

A tak. A dávam si znova šancu. Čo to presne znamená, neviem, ale v podstate ide o to, že som opäť nabrala síl na pokračovanie v nejakom formálnom živote a prichádza šanca zapracovať na sebe, byť k sebe nekompromisná a úprimná a upliesť si na seba bič a riadne sa ním vyobšívať. No, to je jedno. Chcem sa len zlepšiť vo svojom existovaní, na chvíľu mám pocit, že má (ne)zmysel.
A opäť som sa veľa naučila, teda, mám taký pocit, a kráčame ďalej.
Dane a smrť, ľudia, dane a smrť.

(A prišiel mi Moleskine z Moleskine giveaway!!)

P.S. Keď tak, čoskoro chystám sumarizáciu, ktorá tu už dávno mala byť, ale tak... asi sa riadim podľa pravoslávneho kalendára, nevermind. A tak isto čo chcem, opäť si niečo natlačiť do hlavy, no proste viete. A možno pridám aj fotky zo záchoda. Zatiaľ neriešte.
Majte sa.

(Toto si čoskoro napíšem nad dvere)