30.1.12

Neskoré poznámky z Bienálov 2011

        Ak sa zaujímate o umenie v podobe obráštekov a ilustrácií ku knihám, v jeden škaredý a upršaný bratislavský deň som navštívila výstavu s dielami celosvetovo uznávaných ilustrátorov. Niekoľko z nich mi nedalo neopísať a neskôr gúúgliť, no časové možnosti (ani tie nervové) nedovolili, aby som sa do toho pozrela skôr. Boli to vlastne detské knižky, čo vôbec neznamená niečo zlé.

Zaujali:
Lars Gabel

Gaëtan Dorémus




Mala som napísaných viacerých, ale keď som ich hodila do vyhľadávača, našlo blbosti, alebo rovno nič, čo by sedelo. Tak som sa veeľmi tešila. Ale nie... prezrela som si aspoň tých ostatných.

A čo som pri tom počúvala:
HUGH LAURIE, SI*SE
Hlavná stránka akcie: BIB 2011

23.1.12

Konzervárne majú otvorené... :D

        Počúvam tú najlepšiu pesničku, na stolíku mi pred zrakom i rukami leží hra Samuela Becketta - Čakanie na Godota, ktorú som tak dávno a dlho chcela prečítať... a uvažujem, ako len porozumiem absurdnej dráme, ešte k tomu na papieri. Som už na druhom dejstve, no stále mi niečo uniká... či nie?

Je zaujímavé, ako sa všetko zasadrovalo, opravilo a namaľovalo, keď predtým bolo všetko sivé. Pocity sa vo mne miešajú - kedy aj nie, povedzme si otvorene - usmievam sa a radšej nič nehovorím.

Možno chcem radšej mlčať o svojom šťastí, aby mi čo najdlhšie vydržalo.

Tak veľmi na ohlasy a reakcie ľudí, ktorí už v stredu otvoria Starý Blesk (šk. časopis). Viem, nie je to nič svetoborné, je to malý kúsok, niečo, čím si ľudia vypĺňajú voľný čas a jediný, pre koho to niečo znamená (ako úspech alebo niečo výnimočné) sú učitelia. A ja. Robí mi to radosť. Keď už nemám nervy na sprostý starý pomalý comp a nemusím robiť grafiku, keď sa už len dívam na novotou voňajúce výtlačky, listujem v nich a vkladám doň Ulievacie kupóny. Keď vidím, že aj redaktori sú spokojní so svojou prácou, keď sa naša dozerajúca profesorka usmieva a keď je všetko ako na čistom nebi, ako na čistom maliarskom plátne. Keď jednoducho všetko funguje tak, ako má.

Keď už sme pri tých farbách... napadlo mi... cestou v autobuse v nedeľu. Načo sú tie hnusné odporné farby na zateplených barákoch? Chcú si tým ľudia len nafarbiť sivý život? Kuknem z okna len preto, aby sa mi zdvihla nálada z psychadelických tónov niektorých obytných domov? Ha-ha.
A navyše mi tým fatálne zničili spomienky. Teraz vo svojej mysli vidím len nafarbenú ozrutu... Hnusní peroxiďáci...
A môžem potvrdiť, že tento názor zdieľa minimálne jedna osoba, čo číta tento článok! :)

Majte sa.

13.1.12

Alternatíva reality - Daydream [0.5]

[0.5]
Daydream alebo v Takomto žijem svete
13.1.2012, © 2012, Guess Who

Toto nie je čítanie na dlhé chvíle, keď sa na to nesústredíte. A určite by ste to nemali čítať, keď sa necítite... približne ako ja, keď som to písala. Je v tom zvláštna zmes mnohých myšlienok v krátkom slede, jeden po druhom... obraze v jednom celku. Je to zvláštne.
Ďakujem niekomu za hudbu. Inšpiruje ma. (myslené všeobecne i konkrétne, ja viem, že by ste to nevedeli, keby som to nenapísala)
Fakt mám z toho zvláštny pocit.
A nerozumiem tomu v určitých momentoch.
... Nerozumiem sebe?
Hudba: This & This One



            V neurčitom stave ľahkej levitácie a vznášaní sa v myšlienkach kráča za nosom, kam ju nohy a nejaká skrytá mapa v hlave vedie. Tma a sneh. Zima, skrehnuté ruky, skoro žiadny cit v nich, zimomriavky. Pohodí vlasmi, ktoré hneď silný vietor vpletie do svojich plánov, atramentové nebo a niekoľko vzdialených hviezd v určitých útvaroch jej robia vrásky na čele. Obláčiky dychu a zamrznutý pohľad v jazere.
Kráča, aj keď ju vietor bije do tváre päsťami víchric.
Je silná, vie, že svoju púť dokoná, zakončí, úspešne odtne niečo chorobné, čo ju vysávalo, ničilo a nútilo lízať zem vyplazeným jazykom, vie, že všetko ide preč.
Vracia sa krv do tela, púčika, začína žiť v meravosti svojich myšlienok.
            Len nedávno našla cestu k vysnívanému úniku. Nasledovala odrobinky chleba, privádzajúce zblúdilých na cestu k perníkovej chalúpke, kde býva nepríjemná a zlomená pani so silným apetítom. Žerie srdcia.
Naučiť sa kúzla čarodejnice, ovládané silou mysle a očným kontaktom, síce trvalo niekoľko tekutých minút, neurčito si podávajúce kľučku na dverách jej duše, ale Červený kríž už viac pre ňu nemá vhodné liečivo. Ani náplasť.
Umŕtvenie a lep.
Exitus.
Nasleduje jej krivý, smilný príklad, uvarí smolu v hlbokom kotli, a keď príde šanca na zázrak, vnorí sa do kotla a uvarí sa. Zohriať totiž vlastné srdce dá oveľa viac námahy, ako sa pažravo načiahnuť po bezbranných úbožiatkach iných ľudí, len tak pohodených na ulici. Pulzujú a kričia o samote. Nočné sonáty, budiace zo sna. Rev leví v slzách sloních.
Despotická a všetko rúcajúca depresia zo samoty iných ľudí pichá pri srdci.
            Ide? Ešte stále stojí na nohách? Mieri niekam? Quo vadis? Carpe diem. Zmocni sa seba, zmocni sa ma. Opantávaj.
Ak žiješ v písmenkách, žiješ. Viac. Mnoho. Veľmi. Tisíckrát.
Namočila si ruky do studenej vody v potôčiku, kde nevie, ako sa dostala. No inštinkt... inštinkt minulosti jej zmienil v hlávke, že je dobrý nápad, mihnúť sa na priehrade, kde filtruje a rozdeľuje pocity zvonku aj zvnútra. Máča sa aj v rukavičkách, nevedno prečo, ľudia robia hlúpe veci. Stále a veky vekúce. Chce zmeniť koryto rieky zatiaľ neznámym spôsobom, no vie, že ak máš peniaze, dajú sa aj dimenzie prepájať, prenášať... Časom plytvať.
Najradšej by holou dlaňou zastavila vietor.

7.1.12

Kde moje šťastie leží, povedzte mi


Nie, že by som toho mala plné zuby, kdežé...
Približne o piatej som si dnes začala nadávať, aká som ja hlúpa, prečo som len šla do školského časopisu, keď mi to má len ďalšie infarkty prinášať. Sprostý Corel X5, sprostý starý comp, sprosté nové šaty, sprostí ľudia, sprosté všetko, zabrzdené!
Najradšej by som zo seba všetku zlosť nejak odstránila, ale keby to šlo, však... Nikde nikto, komu by som sa mohla zdôveriť, môžem len napísať trápny článok na trápny blog, nedokážem sa sústrediť na čítanie, na grafiku, spať ísť ešte nemôžem, pre tento jediný krát si želám, aby som vedela vyskočiť z kože.

Počúvam: Alice In Chains

A už to nezvládam. Tú slizkú pretvárku, že sme akože rodina. Potriasajú mi rukou pri výročí narodenia, ale... nič z toho nemám. Chcem to len mať rýchlo za sebou, zaliezť do izby, odlepiť nálepky z kníh, ktoré som si kúpila a zabudnúť, že sa vôbec niečo také stalo. Myslí však, že ono je to zle vo mne. Že vo mne sa to pokazilo. Možno to aj myslia úprimne, ale ja už im to neverím. Neverím a nie a nie a nie. Ktovie, kedy si to posrali, kedy som sa zaťala, kedy to pre nich u mňa skončilo... A to dnešné nakupovanie s matkou. Dovoľte mi zasmiať sa. Silené tridsaťsekundové (sekunda) rozhovory, žiaden previnilý pocit, ale zvládla som to. Najprv som počúvala rádio a potom som "nechtiac" blúdila po obchode. Sama. A vyberala si. A skúšala. A hovorila: "Ale sú dobré, zober si ich.", "Pekné.", "Fakt dobré."
Irónia...

Nevyčítajte mi potom, že chcem odísť. Preč a ďaleko.

P.S. Mám nový kabát. Približne podobajúci sa tomuto.

2.1.12

Veselý nadpis :D


Ehm... 
Sama doma, premýšľam nad tým, ako som prišla o schopnosť písať aspoň niečo. Narozdiel od terajšieho vysedávania pred compom s absolútne nulovým výsledkom pred rokom bolo všetko inak. Vlastne... možno aj pred polrokom. Vtedy som pravidelne prispievala na blog, každý večer písala do zápisníka, mala čo povedať. Teraz... prišla kríza.
Žiadne slová, a aj keď to úboho skúsim, nič zo mňa nevylezie. Smiali by ste sa, aké primitívne rýmy to boli. A lá platonicky zamilovaná 14-ka, ktorá vyplakáva nad svojím osudom :D Cítim sa z toho trápne, kam som to klesla, pre Božie oči a Merlinovu bradu... 
A pritom dnes bol aký plodný deň! Deň plný múdrych hlášok ani vystrihnutých z filmu a pozliepaných na ružovo zapadajúcom slnku a sivých obláčikoch.
"Vieš, že keď som dnes tu s tebou, je to ako objavovanie samej seba."
"Som tu vždy pre teba..."
"Máš kapesník? "Nie." "Tak to preto plačeš." Podám jej. "Vidíš, som tu vždy pre teba."
A potom sme si zabahnili topánky.
S kamarátkou sme na to asi ale prišli. Je to škola, čo nás každý deň terorizuje a ničí naše pseudoumelecké (aspoň v mojom prípade) bunky, ktoré sa zrodili v dobách nazývanej aj Doba Temna. :D
A teraz, cez prázdniny, keď sa na to človek konečne môže sústrediť, mu na um nezíde nič iné, len nejaké poučky, rovnice, nerovnice, grafy, funkcie, roztoky, peripetie, etc... Sodoma Gomora.

Mám chuť na zmenu profilu,
Carpe Noctum (Noctem). :)