29.10.11

Obava Napoleonova

Bláznivý neurotický dáždnik,
Napoleonov sluha,
slivky trafené.
Naleje pohár
tanečnej,
a ty sa vyber
ta, a zasa naspäť,
cez dieru v ponožke
do jesenného nečasu.
Obuj si gumáky, aby
si sa nestratil svetu a Napoleonovi.

Bez paliva

Padol si mi do kávy,
vmiesil sa do každodenného chleba,
vidím ťa spať v mesiaci.

Semienko vzalo nohy na plecia.
Kávové zrnko zhnilo
rozsvietením značenia
"No fuel".

Plávajúci

Rozsvietené mesto
pláva mi v hrejivej káve.
Osudnou minútou zisťujem,
že sú to tvoje oči...

28.10.11

Čierny kabát


© 09/2011

Vo vzduchu viseli vznášajúce sa lampášiky a jasom kradli lesu tmu. Bájni elfovia i víly vedeli, že dnes pokoj mať nebudú, preto pobehovali po lese, viedli tiché rozhovory, ktoré ľudské ucho nemohlo zachytiť, a iba občasné zašuchotanie lístia potvrdzovalo ich naozajstnú existenciu.
lanternPostava v zlatom opare hviezdičiek prerušila všetku elfiu i víliu činnosť, nebadane, skrytí za hrubé kmene stromov, sledovali vydedenca, ako prichádza.
"Zmiznite, potvory." ťažko sa mu vydralo z krku, keď si napravoval a zapínal čierny kabát, takmer splýval s okolím, keby nebolo lampášov. Hviezdy sa stratili, za jeho chrbtom zostal iba dlhý tieň. Všetci sa zľakli jeho slov, utiekli hlbšie do lesa, a len tí najodvážnejší zostali nehybne stáť za stromami a kríkmi.
Zagánil na okolie. Vykročil po ceste značenej lampášmi, lietajúcimi tesne nad hlavou a on nečakal nebezpečenstvo. Sám sa cítil ako v klietke, no tá neexistovala. On áno.
Kráčal svižne, ticho zároveň, niesol sa ako tieň, na ktorý sa vie premeniť. Kritickým okom zazrel na jazero, vynárajúce sa z lesného porastu. Žiarili a odleskovali sa v ňom lampáše ako svetlušky nadrozmernej veľkosti.
"Príliš gýčové", pomyslel si, behom minúty pribehol k mólu, zviezol sa do loďky a opustil pevnú zem.
Studený vietor mu udieral do tváre, zatiaľ čo pozoroval ostrov, na ktorý smeroval. Loďka plávala sama bez inej, ľudskej či jeho pomoci. Len on, rozrážanie rozdráždených vĺn, vôňa dreva, rias. Sám.
Ako prvou vstúpil ľavou nohou na planý ostrovček uprostred jazera. Lampáše naďalej svietili, viedli ho medzi pne vyrúbaných stromov, uschnuté drevo bez duše, stúpal po popadaných konárikoch a listoch rozdrvených na prach. Na zemi sporadicky stretával staré plechovky, zhrdzavené železné predmety, iný odpad z veľkých miest. Občas sa trpko usmial, ba kopol do predmetu, no väčšinou len nedbanlivo prekročil.
Okolie strácalo život, po zeleni ani stopy, zostala len suchá, prašná zem ako dôkaz vyprahnutosti jeho duše a lampáše zlatistého svetla. Topánky rokmi používania nepoznajúce pôvodnú farbu, strácali sa v tom prachu, ale smelo pochodovali dopredu.
Muž niesol svoje telo, ešte ho nebolel celý človek, no obzeral sa za chrbát, keď mal pocit, že ho Samota opúšťa. Bol to však len prelud.
Elfovia i víly zmizli.
Došiel do cieľa. Pred ním, v neistých ruinách, vyrástlo z tieňa niekoľko kamenných stien, ktoré v minulosti znamenali domov, útechu, nielen štyri hradby izolujúce od sveta.
Použil dvere, aj keď nemusel.
Sadol si na zem, oprel sa o jednu z tých stien, zaťal zuby dívajúc sa na koniec svojej cesty, na posledný lampášik. Pokojne sa hojdal v bezvetrí.
Koho sú? Posol? Niekto, kto ho miluje? Niekto, kto mu chce ublížiť?
Poletujúci, žiarivý, začínal blikať, prichádzal o svoje čaro i silu.
Mihotavé svetlo preťalo skrúšenú tvár pútnika, ktorý cestuje bez cieľa, priamej cesty, zočil zrkadlo. Priplazil sa bližšie k nemu, vedel, že tam nik nie je.
Bolo rozbité, popukané, zaprášené ako jeho topánky i spomienky. Zadíval sa na svoju tmavú siluetu, ozvali sa hlasy elfov a víl, bývalých druhov, priateľov - odraz zmizol.
On zostal. Sám.
Hlasy už nepočul.
Nikdy.

Delilah

Raz tu, raz tam,
s davom splýva
chudá postavička.
Symetrická tvár,
vlasy hnedé,
oči veľké,
nič viac od nej
chcieť nemôžete.
V jednom pohľade
ukrytú pieseň dokonalú má.
Individuálna samotárka,
skrývajúca sa do obyčajných
nepovrchných handár,
bez ilúzií či utopických predstáv
s Prehrou na pleciach,
díva sa väčšinou do zeme.
Aj tak k nej všetci raz padneme...

Delilah
(Vizitka - opis)
©

Kde je Nirvána

© 05/2011

Život sa vlečie.
Noviny ležali na stole, otvorené na stránkach rubriky Financie, okradnuté o športovú prílohu, horúca káva rozvoniavala a praženica zo štyroch vajec stihla ochladnúť. Stránky šušťali vo vetre z nedbanlivo otvoreného okna na karavane, kofeínový nápoj vábil svojho závislého majiteľa, nech už ho konečne príde vypiť.
Vezmi si ma, volal. No tak si ma vezmi!
Štefan sedel na vyhriatej záchodovej mise, v jednej ruke zapálená cigareta, v druhej rozčítaný šport.
"Zas prehrali, neschopáci. Nech sa naučá hrať, alebo nech idú do preč z futbalu... dementi." lamentujúc nad krízovou situáciou v jeho obľúbenom futbalovom klube, potiahol si z cigarety, oblak nikotínového zúfalstva vyfúkol do úzkeho priestoru vôkol seba, aby sa ním konečne zadusil.
Bežne sa rozprával sám so sebou, o futbale, športe všeobecne, zriedka o iných veciach. Dôvod, prečo to robil, bola jeho dlhoročná priateľka Samota. Len prednedávnom si ju katastrofálne uvedomil a všimol, ako mu pobehuje po karavane, prenasleduje ho v práci, pri čakaní na úrade, či na pive v miestnej, prosperujúcej krčme. Večne sa mu nemóresne pchá pod nohy a priplieta sa k jeho objemnému telu aktívnejšie ako dialýza. Veľmi ho to znepokojilo.
Zdvihol si nohavice od členkov k pásu, založil si sobotňajšiu športovú prílohu do zadného vrecka, spláchol, pričom sa díval, či všetko zmizne dakde v temnej diere potrubia. So zapálenou cigaretou pri perách si povzdychol. Šiel sa naraňajkovať, kde si do kávy pri prvej príležitosti vlial decko rumu z poloprázdnej ploskačky. Tú si so sebou nosil vždy.
Bola sobota, sivá, nepriateľská, uprostred jednotvárneho sídliska, všedná, z ktorej mal vždy migrény. Zožltnutými nechtami na ruke si poškriabal pestované, týždňové strnisko, vyberajúc Ibalgin z poličky. Mal v pláne prespať celý svoj život a zobudiť sa maximálne na vlastný pohreb. A kto by mu ho vlastne vystrojil?Ženu nemá, milenky nemá, deti nemá, ozajstného priateľa nemá, dokonca aj toho všivavého psa mu zrazili. Určite napriek, susedy zo záhradky ho nenávidia odvtedy, čo im pomočil záhon narcisov a ružových kríkov. Čo, samozrejme, popiera. Už len z toho dôvodu, že to jeho pamäť nezachytila celé a v správnej dejovej postupnosti večera od začiatku pri barovom pulte s vodkami i pivom, po nemilý koniec chrápajúc na kope hliny pred karavanom, ako bežne.
Dívajúc sa na dve ružové tabletky, ležiace na kuchynskej linke podivnej farby, spomenul si, že už dávno ich nemá čím zapiť. Všetok chľast, dostupný vo vlastnom dome, vypil v priebehu pracovného týždňa. Zostali po ňom len prázdne fľaše, ako dôkaz, ako jediná spomienka. Umáraný smädom, obliekol si teda starú koženú bundu a vyšiel do Bohom zničenej krajiny.
Prechádzal zúboženými ulicami, hľadajúc správny obchod, míňal neznámych ľudí, ktorí radšej sklopili zrak, aby nevideli toľko zúfalstva naraz, a čím viac sa vzďaľoval od novín, známej šálky, záchoda, krabičky Ibalginu, tým viac si strachom z ľudí prepotil čierne tričko.
Konečne našiel to, čo hľadal. Ako zblúdilá duša námorníka, nasledoval spev sirén nevnímajúc nebezpečenstvo útesov, i volania Smrti boli čoraz hlasnejšie, výraznejšie a pravidelnejšie.
Zostáva ti už len pár pohárikov života, mädlila si kostnaté ruky.
"Čo už." zamrmlal tak nečujne, že ho nemohol nikto z nakupujúcich počuť, s horúčkovitým pohľadom preskakoval z jednej lesklej fľaše s mámivou etiketou na inú. V unavenej tvári nebolo miesto pre plytvanie časom, pristúpil bližšie k efektne osvetlenej polici a chcel sa načiahnuť.
Potrebuje sa opiť, potrebuje to viac ako lístok do nebies. Na ten kašle. Lebo toto je jeho Nirvána.
"Pane, potrebujete poradiť? S niečím pomôcť?"
S celým životom.
A Samota mu vtedy sama namixovala drink.

A možno nie


© 01/2011


Biele vatové obláčiky ťarbavo plachtili po sýtomodrej oblohe, (modrej ako uvítacia plocha Windowsu xP) farebné stromy, zaliate nestálym a prešibaným slnečným svitom sa hrali na tichú naháňačku s tieňmi, listy sa nakláňali v pred ľuďmi skrytom rytme severného vetra. Život vonku sa zdal krásny, mal zmysel.
Keď Jeseň predvádza svoje umenie najlepšieho iluzionistu, stačí na chvíľu zastaviť egoistické ťaženie za úspechom, slávou, peniazmi a kochať sa intenzívnou krásou života. Láskou prírody, ktorá si ju takto nežne prejavuje.
have U a key
Lucka všetko vnímala. Prekrížila si ruky v oranžovom pletenom svetri na hrudi a vsakovala do seba harmóniu Božích zázrakov ako školská špongia. Jej silná viera ju doviedla až sem. A snažila sa tento svoj svet odhaliť aj Martinovi.

Stál blízko pri nej, mlčky pozorujúc výjav ako z počítačom upravených pohľadníc. Nemotorne si prehrabol rukou blonďavé vlasy, a keď okolo nich, stojacich blízko pri koryte rieky, prešiel postarší manželský pár, držiac sa za ruky, mal chuť cítiť ju bližšie pri sebe. Chcel jej opäť dokázať, že láska, ktorou horí za niečo stojí.
Spravil pár tichých, levích krokov k ryšavej Lucke, objal ju okolo pása, a keď si opatrne pokladal hlavu na jej plece, v kútiku úst mu pohrával detský úsmev. Nič mu nechýbalo, problémy boli fuč.

"Luci," ozval sa po chvíli čítania mlčanlivých hlások, pohladil ju po líci a pokračoval, "Ideme? Mali by sme. O chvíľu bude zima."
Slnko zatiaľ lenivo sťahovalo všetky lúče za kopce, biele mráčiky sa sfarbili dozlata sťa rámy honosných postelí pre anjelov, chystajúcich sa na odpočinok. Pohľad nízkej Lucky sa upriamil na Maťa, pozrela na neho a tiež sa usmiala. "Dobre. Ale je tu krásne, to musíš priznať."
Vystrela pred seba ukazovák, namierila ním na šumiaci prúd zradnej vody, potom na trávu, kde ako mŕtve ležali prvé suché listy, a nakoniec na vlniace sa stromy, strácajúce pôvab a lesk - bez svetla ani bez duše. Premýšľala, že by sa raz chcela stratiť v Ardenskom lese takto na jeseň, ak by jej to pán Shakespeare dovolil.
Martin neodpovedal slovom. Vrúcne Lucku pobozkal a prikývol na jej slová. Bezpochybne má pravdu. Stisol ju za ruku, poslednýkrát venoval jeden obdivný pohľad na krajinu pred sebou a ťahal svoju priateľku k autu.
Starý favorit škaredej kaki farby ich poslušne čakal na vzdialenejšom parkovacom mieste. Lucka tú ich starú káru mala rada. Mladý milujúci sa pár to v tejto dobe nemá najľahšie.
Nasadli do auta, Martinovi sa podarilo naštartovať zachovalý motor, otočili sa a uháňali domov cez tmavnúcu gaštanovú alej. Svojou rýchlosťou pred sebou hnali zopár parašutistických listov, tých pár odvážlivcov, čo sa rozhodli padnúť priamo do stredu pravého jazdného pruhu. Na ich tvárach sa okrem pozitívnych emócii cez okná mihali i obrysy stromov, tiene konárov, ktoré svojim asymetrickým tvarom vytŕčali zo zrezaného radu tých ostatných a snažili sa ich dobehnúť.
Lucka sa usmievala zapásaná na sedadle spolujazdca, nemala dôvod prečo sa mračiť, a sledovala prichádzajúci súmrak.
Občas, keď Martin spomínal na svoj predchádzajúci život, vždy mu mysľou prebehla nemožná veta: "Ako som žil, keď som ju nepoznal? Ako som žil bez nej?" Letmo sa na ňu pozrel, aby nestratil kontakt s vozovkou a stislo ho pri srdci. Miluje ju. Bude to matka jeho detí, spása jeho neúspechov, dôvod, prečo žiť aj umrieť. Lucka mu pohľad opätovala, ale zahľadela sa na neho očami, v ktorých mala hĺbku oceánu, nekonečnosť vesmíru, ukrytú Atlantídu i Svätý grál, záhubu i zrodenie. Múdrosť večnosti.
Prirodzene zažmurkala na cestu pred nimi, v hlave sa jej znenazdajky zjavila veta.
Možno je toto okamih, pre ktorý boli stvorený.
A možno nie.

*****

Na druhej strane republiky v tom istom čase žila iná Lucia. Kráčala po zafúľanej dlažbe obchodného centra, vlasy sa jej vlnili a vzhľadom pripomínali čierny hodváb. V jednej ruke zvierala nemálo tašiek s menami tých najvychytenejších módnych značiek, ktoré pre ňu strácali význam podobne ako život. V druhej dlani však mala ruku niekoho, kto celkom zmenil jej sebavedomé a dokonalosťou nasiaknuté vyžarovanie. Malé päťročné dievčatko cupkalo v ružových šatočkách, bielych pančuškách, čiernych lakovkách, a ako sa snažilo dobehnúť svoju krásnu vysokú mamku, dva hnedé kučeravé vrkôčiky nadskakovali spolu s ňou, akoby odporovali gravitácii. Luciin prázdny pohľad uviazol za veľkými slnečnými okuliarmi, nechcela, aby Zuzka videla spúšť patriacu jej otcovi...

            Vonku, pred obrovskou betónovou budovou, ich čakal luxusný odvoz v Milanovom štýle. V štýle, ktorý Lucia poznala a bolo jej z neho na vracanie. Čierne Porsche Cayenne poslúchlo svojho vodiča, nespokojne zatrúbilo na dve postavy rezko (ale na bližší pohľad nie príliš nadšene) kráčajúce k autu za nemalé peniaze. Lucia otvorila najprv kufor, kde nahádzala všetky nákupné kabele čo mala, potom pomohla Zuzke usadiť na detskú sedačku, a nakoniec si sadla vedľa svojho workoholického a priberajúceho muža. Vrásky na vybottoxovanom čele sa jej prehĺbili, len čo zacítila známy pach Milanovej kolínskej. Nenávidí tú vôňu a vždy, keď ju zacíti, donúti ju premýšľať o úteku. Spáse. Zložila si slnečné okuliare ako masku dávnejšie na maškarnom plese svoje dcéry v škôlke, ktoré odhalili fialovú podliatinu pod okom. Vtedy to bolo riadne faux-pas. Oprela si hlavu o ruku a dívala sa von oknom spolujazdca na staré omietky komunistických budov, na bezdomovcov, žobrajúcich pri katolíckych kostoloch, pohľadom odhadovala, ktorých chlap na ulici je úchyl, ktorý bije svoju ženu, či sa po večeroch donemoty ožiera, alebo znásilňuje svoju deväťročnú dcérku.
            Toto bol jej život, jej realita. Blikajúca červená kontrolka hlásila, že nie je pripútaná bezpečnostným pásom. Spravila autu po vôli, na Milana, viac kričiaceho ako kecajúceho do telefónu, až mu pulzovala žila na spánku ani nepozrela a znova sa zahĺbila do svojich pochmúrnych myšlienok.
            Kde je Boh teraz? Prečo dobrých ľudí neochráni pred zlými skutkami a nástrahami života? Nie, Lucia nemá Boha. Pre ňu už neexistuje. Je jej ako niekto cudzí, čo prehovára cez reproduktory v kostoloch k mnohým ľuďom, ale neodpovedá. Prečo, kurva, neodpovedá? Prečo len kladie do cesty prekážky?
            Zrazu auto prudko zabrzdilo. Milan, dokonale nesústredený na dianie na vozovke pozabudol, že existujú aj prechody pre chodcov, a že v dnešnej dobe ešte vôbec niekto chodí peši. Lucia sa cez spŕšku nadávok, vychádzajúcich z úst chlapa, ktorý si vraví otec, pozrela dozadu na malú Zuzku, s jemným úsmevom skontrolovala, či je v poriadku, a nakoniec sa obrátila do normálnej polohy.
Možno je toto okamih, pre ktorý sme boli stvorený. A možno nie.

Je ťažké žiť svoj sen


© 2010


"Depresia deformuje charakter." Vravel pán doktor vyštudoval-som-psychológiu-kto-je-viac Nine pri každej návšteve jeho poradne a vždy sa usmieval, akoby práve prežíval najväčšie blaho na zemi. Jemu sa to povie, po každé si pomyslela, nežije môj život. Ale pán doktor, to je iná kapacita.
Sedí na mieste pracovnú dobu od deviatej do štvrtej, radí ľudom ako žiť podľa jeho ideí o zorganizovaní vesmíru, a potom sa celý šťastný, koľkým zase pomohol cítiť iný pocit ako smútok, vráti domov ku svoje blonďavej ženuške, dvom krásnym múdrym deťom po tatkovi, jednému veľkému chlpatému psovi a zelenému, pravidelne zastrihávanému a vlahou prekypujúcemu trávniku. Dokonalý život v dokonalom svete. Ani keď víde autom na bratislavské cesty, dlhé dopravné zápchy ho nerozladia. Niektorí ľudia majú jednoducho šťastie. No Nina medzi nich nepatrí.
Why?
Ona je predsa emancipovaná karieristka, niečím tak prízemným ako sú vzťahy, rodina, priatelia, city a hlavne láska netrápi svoju nadanú hlavičku. Možno preto o nej všetci tvrdia, že je chladná socha, kancelárska Sfinga a podobne. Ťažkú hlavu si z toho veru nerobí.
Iba jedna vec ju dokáže zasiahnuť.
Hudba.
V nej sa dokáže otvoriť, ukázať, že niečo cíti pomocou gitary v jednej ruke a mikrofónom v druhej. Jej texty pramenia z hĺbky duše, ktorá sa v tomto prípade dá prirovnať k tmavej studni. Celá ona patrí k záhadám tohto mesta, ako nevyriešená hádanka, nerozlúsknutý orech s hrubou škrupinou. Odmala snívala o pódiách, reflektoroch, sláve a dobrej hudbe. Rodičia ju však presvedčili o opaku...
Ale to nikomu nehovorí. Je to príliš... osobné. Ani pán zabezpečený terapeut sa jej nedokázal dostať pod kožu.
"Dobre, Nina, dnes sme skončili. Vidíme sa... čo takto o dva týždne? Budete mať možnosť toho veľa prežiť, aby ste mi potom rozprávali." Usmieval sa na ňu spoza masívneho dubového stola, za ktorým sedel v kresle ako kráľ na tróne. Jeho kancelária, jeho ríša.
"Áno, ďakujem, pane, objednám sa u sestričky." Zberala sa Nina na odchod, z vešiaka si zvesila sivý kabát, červený baret, do ruky vzala kabelku a s jemným kývnutím hlavy na pozdrav vyšla z jeho pracovne na chodbu, kde si u sestričky Zdenky dohodla ďalšie doporučené sedenie.
      S nepatrným povzdychom vykročila na jednu z bratislavských ulíc, v pouličnom svetle si nasadila baretku a s rozhodnutím zapiť to kávou jej kroky smerovali rovno do Starbucksu.
Vzala do rúk plastikový pohárik, ktorý vám dajú, keď si kávu beriete so sebou, opatrne si z nej odpila, a keď už tam stála pri vysokom barovom stolíku, dávala si cukor do vnútra, obzerajúc si ľudí naokolo, napadlo ju zopár slov do novej piesne, na ktorej teraz pracovala. Rýchlo vybrala z kabelky skicár rozmerov A4, jedno pero a začala doň čarbať predierajúc sa von cez ťažké dvere. Znova si odpila dúšok nápoja s kofeínom, inšpirácia neprestávala, nemienila sa jej vzdať, a tak našľapujúc na špinavý chodník písala, čo jej sily i atrament stačili. Prešla na zelenú po prechode, no jej šikovnosť sa opäť prejavila, pero sa jej vyšmyklo z rúk a dopadlo na zem pri červenobielom zábradlí. Zaúpela a odpíjajúc si z pohára obišla imaginárne hradby, čo ju delili od spísaní myšlienok, ktoré sa jej ako na bežiacom páse vynárali v hlave. Čupla si k nemu, vzala ho do voľnej ruky a prezerala si ho.Také malé a koľko toho vydrží. Ako ja.
"POZOR! Už prichádza!"
Vtom však niečí hlas pretrhol všetko, na čo bola doteraz zameraná, zdvihla hlavu dohora v presvedčení, že to na ňu nekričia, že to len prichádza želaný spoj. Bola to pravda - prichádzala električka, čo bolo fajn, pretože na ňu chcela nastúpiť. Ale nikde sa nevravelo, že jej stojí v ceste...
Hlasné zúfalé trúbenie oznamovalo prichádzajúcu električku, ruky skryjúce tvár pred nárazom dúfali, že sú z ocele, bezmocný výkrik sa rozľahol okolím ako výstrel zo zbrane, ovzdušie bolo nasýtené túžbou stihnúť zareagovať skôr a papiere zo skicára, ktoré vietor unášal preč od rozrastajúceho sa červeného fľaku na koľajniciach pod ťažkým strojom, nachádzali pokoj vysoko vo vzdušných víroch. Ľudia zmeraveli od hrôzy, postupom času začali vyberať mobily vytáčajúc záchranárov, hasičov, policajtov alebo dokonca televízne štáby. Nikto sa však neodvážil uzrieť bezvládne Ninino telo, kým neprišli špecialisti...


"Pane?" Opatrne pristúpila ku dverám pracovne pána doktora, držiac v rukách Nininu zdravotnú kartu.
"Áno, Zdenka?" Usmial sa na ňu starý plešatý dedko s titulom a čakal, akú správu pre neho má.
Sestrička pristúpila bližšie a pochmúrnym hlasom začala: "Pane, Nina už nepríde... Stala sa nehoda, zrazila ju električka. Neprežila to."
Pán doktor sa na chvíľu ticho zahľadel na Zdenku, ktorá nervózne prešľapovala na mieste s kartou zosnulej, a potom s pobaveným úsmevom oznámil: "No, Zdenka, zdá sa, že máme o jedného pacienta menej..."

Sedmokrásky

Daisies
© 2010

Vtáky lietali nad mestom. Ticho a obratne pretínali sivasté mračno na oblohe ako keď ľudské ruky čeria hladinu vody.
Bude pršať. Je to cítiť vo vzduchu.
            Aprílový premenlivý vietor ustal, čas sa na okamih zastavil a svet akoby oddychoval. Ruch veľkomesta stratil na sile, keď sa postupne rozpršalo. Najprv jedna kvapka, vtáky odleteli. Druhá a s nimi zmizli ľudia z ulíc. Ako zvieratá, keď zacítia zmenu počasia. Skrotnú, čakajú, mlčia, dúfajú... Hustý dážď pokropil každý jeden kúsok zeme, hlina do seba nasala potrebnú vlahu, kvety opäť zdvihli svoje napojené hlávky dohora.
            Len jediná. Neobyčajná výnimka. V premočených šatách farby dúhy kráčala po nerovnom chodníku špinavej ulice tak vznešene, ako bohyňa krásy osobne. Tmavé vlasy sa jej priliepali na bledú pokožku na tvári a zakrývali jej črty. Chudé telo obopínali jednoduché šaty, v ktorých žiarila. Celým telom jasná.
Iba jej oči, vždy mierili k zemi. Veľké, hlboké, smaragdovozelené oči, na ktorých sa večne odrážal nevypovedaný strach.
            Zastala, na okamih sa jej zatajil dych. Okolo nej prefrčal mohutný kamión, div, že ju nevzal so sebou,
pár osobných áut rôznych farieb bez ostychu ničiac životné prostredie výfukovými plynmi, jeden cyklista, ktorý nestihol vyraziť včas pred dažďom a na jeho starej, pokrivenej tvári sa značilo utrpenie. Každý na ňu špliechal vodu z hlbokých kaluží, výmoľov na cestách a jej to nevadilo. Mala rada dážď a ten dnešný ju v duši očisťoval.
            Stála na prechode a čakala na zelenú. V hebkej, tenkej ruke ostýchavo držala neveľkú kytičku z bielych kvetov. Boli to sedmokrásky z malého parku na okraji mesta, kde sedela ešte pred nedávnom. Dážď jej neprekážal, len nech sú kvietky v poriadku... Opatrne ich stískala v zovretej dlani, s pohľadom zahmleným a upretým do diaľky. Premýšľala. V zmáčanej hlave sa jej premietali obrazy z dnešného dňa, strach v očiach sa prehĺbil a po lícach jej nestekala už len dažďová voda, ale aj slané dôkazy rozorvaného vnútra.
Vtom - niekto sa jej opatrne dotkol za plece.
"Prepáčte, ale asi ste si nevšimli, naskočila zelená."
Dievča v pestrofarebných šatách začulo mužský hlas ako tichý šepot, ktorý značne kontrastoval a rušil jej myšlienky, no aj tak ju to vydesilo a mykla sa svojím mokrým telom. Očami vyhľadala tie, ktoré patrili tomu pánovi, čo ju vyrušil, slušne sa usmiala a muža v obleku stojaceho vedľa vtiahla do sna. Nehľadiac na to, že pršalo a stál pod dáždnikom, on akoby lietal. Všetko, po čom snil, mal. V tom jedinom úsmeve získal radosť zo života, šťastie v rodine, vďačnosť za zdravie, lásku k manželke i blízkym, spokojnosť s prácou a najdôležitejšie - peniaze pre neho stratili význam. Okamžite vytiahol telefón, zavolal manželke a povedal jej, ako veľmi ju miluje.
            Dievča kráčalo po pruhovanom prechode, znova z nej bolo cítiť krásu, zápästím objímala kytičku sedmokrások, okolo seba úpenlivo hľadala spásu. Za sebou zanechávala rozčerenú vodu a nebadateľné červené kvapky z jej šiat.
            Na oblohu opäť vyleteli vtáky, dážď ustal. Miesto, kde predtým sedela, zalialo rubínovočervené svetlo zo zapadajúceho Slnka a dôkazy o jej podlom čine skrylo do desivých tieňov, ktoré sa každou minútou predlžovali. V hlave opäť zazrela ochabnuté telo, rozvalené vo vysokej tráve medzi stromami, videla svojho priateľa, ktorý ju tak podlo zradil a zhnusila sa sama sebe. Farebné šaty, čo mala na sebe a tak veľmi ich chcela dať zo seba dole, v sebe skrývali krv obete, ktorej život vyhasol v neďalekom tmavom parku...
            S týmto tajomstvom sa vrátila domov.

26.10.11

Sunday morning

It´s complicated© 2010


V ten deň som sa prebudila veľmi skoro. Prevrátila som sa na snehobielej posteli na chrbát, zaklipkala rozospanými očami a snažila sa zaostriť. Prvé, čo bolo moje oko schopné zachytiť v tmavých ranných lúčoch, bol on a silueta jeho tela. Čierne tričko mu obopínalo svalnaté ruky, rysovala sa mu pod ním vypracovaná chudá postava. A i v tej tme som si vedela rozpomenúť na jeho pokožku farby medu. Ležal pohodlne vedľa mňa a rukou mal podopretú hlavu.
"Krásne spíš." Ozval sa po chvíli tichého vzájomného pozorovania sa.
"Dobré ráno. Si tu dlho?" Usmiala som sa.
"Relatívne." Vydýchol a ja som ucítila vôňu mentolovej pasty. To som vždy na ňom milovala.
"To je?"
"Pár hodín..." neurčito odpovedal, akoby to považoval za nepotrebnú informáciu. V okamihu znova prebehol modrým pohľadom po mojej tvári a zmenil tému, "V noci som spočítal všetky tvoje znamienka krásy na tele." Jemne ma pohladil po predlaktí, pritiahol sa bližšie a skonštatoval: "Je ich presne 88."
Prekvapene som nadvihla obočie a vykoľajene sa ho spýtala: "Kedy? Nič som necítila." Desila ma predstava, že ma videl nahú. Nie, že by ma nikdy predtým nevidel, ale je to v rozpore s mojou hanblivou povahou.
"Spala si tak pokojne, nechcel som ťa rušiť. Neboj, nie som žiadny... úchyl, ale tvoje telo je pre mňa krásne v každom ohľade. A nakoniec - usmiala si sa. Podvedome sa to teda muselo páčiť aj tebe."
"Milujem ťa." Vyletelo zo mňa, keď som sa konečne spamätala. Po tom jeho vysvetlení som sa na to začala dívať iným pohľadom.
"Len to mi na to povieš?" Uškrnul sa do bieleho vankúša a hodil na mňa vyzývavý pohľad.
"Nepáči sa ti?"
Po chvíli uvažovania mi odpovedal: "Milujem ťa." Zostal ticho a ja tiež. Len sme sa na seba dívali, občas žmurkli a ja som sa napokon spýtala: ,,Tak že vravíš, že 88?"
"Ani viac, ani menej." Samoľúbo sa usmial. Nechcel veriť faktu, že jeho pozornému oku neverím. Mykla som plecami zahalenými do voľného pyžamového trička a sucho poznamenala, že sa mi nepáčia. Len tak, aby som videla ako zareaguje.
"Mne áno. Hlavne tá na ľavom stehne. Je sexy... Máš naozaj krásne telo."
"Budem sa červenať."
"Už sa červenáš. Si krásna, keď sa červenáš."
"A ty si strašný, až notorický klamár." S úškrnom som aj ja jeho z niečoho obvinila.
"Netrep." Prevrátil očami.
"Ty netrep."
Povzdychol si s nepatrným milým úsmevom, pozrel do stropu a znova na mňa. "Pekné ráno."
"Nielen ráno je pekné." Nadhodila som dvojzmyselne.
Súhlasne prikývol. "Tiež si myslím."
"Musíš sa pritom, keď to hovoríš, pozerať na mňa? Budem mať podozrenie, že narážaš na ďalšiu osobu v tejto spálni, čo nie je dobré." Nadvihla som sa na posteli, hlavu oprela o ruku a nohy si zakryla prikrývkou. Je krásne byť tu s ním, neriešiť nijaké problémy, iba jedno nedeľné ráno.
"Nie je to len podozrenie, máš pravdu. Tvoje tušenie je správne, kráska."
Povzdychla som si a žartovne mu capla po ruke: "Si nevyliečiteľný klamár."
"A ty nespravodlivo neveriaca." Obhajoval sa s neustálym úsmevom, ktorý mu tak veľmi svedčal. Ani neviem, čo je na ňom krajšie - jeho úsmev, oči, ruky, alebo tie jeho reči, čo ma po každé dostanú do pomykova.
"Čo sa s tým dá robiť..."
"Ty vyliečiš mňa a ja teba."
"Ako?"
Zamyslel sa, na čele sa mu zjavili pravidelné rovné vrásky, ktoré po chvíli zmiznú v žiarivom úsmeve. "Dobré ráno."
"Ránko." Odpovedala som mu pobavene a tiež mi nedalo sa neusmievať.
"Ľúbim ťa, veríš mi?"
Spokojná v mojom láskou prekypujúcom srdci som sklonila hlavu, zamyslela sa nad jeho jednoduchými citmi ku mne, ktoré mi stačili a jemu tiež. Nemusí to byť zložité, aby boli všetci šťastní. Odpoveď mi vyletela z úst, len som zopakovala po ňom: "Ľúbim ťa, veríš mi?"
Prebodol ma svojím belasým pohľadom a vážne dodal: "Ver mi, dievča, ani nevieš, ako veľmi ťa milujem."
"Nemôžeme sa hádať, kto má koho radšej." Prevrátila som očami stále ležiac medzi bielymi vankúšmi a prikrývkami na posteli a upozornila ho na tento malý detail, proti ktorému určite použije nejaké svoje námietky.
"Prečo?" Jednoducho sa ma spýtal.
"Lebo by som vyhrala." Jednoznačne som odpovedala.
Nadvihol obočie, zrejme ho to prekvapilo, potom sa zachechtal a vyslovil pár slov, ktoré ma mali asi presvedčiť: "Never si toľko, ver mne."
Zostala som ticho. Veď je taký zlatý, tomu sa nedá ani uveriť. Natiahla som sa ako mača, aby som sa už prebudila zo snívania a vtedy ma niečo napadlo.
"Zlato?"
Zdvihol pohľad opäť k mojim očiam: "Hm?"
"Ľúbim ťa."
"Verím ti."
"Ja viem, pretože aj ja tebe."
Chvíľu vyčkal, jemne ma chytil za ruku, pritiahol sa bližšie, aby ma ľahko pobozkal na pery, usmial sa tým svojím úsmevom, čo berie srdcia a dokončil posteľovú debatu: "Och, aké krásne ráno."

* * * * * * * * *

"Vieš čo?" Neprívetivo som mu tie slová vypľula do tváre, keď som zo skrine ťahala veľkú cestovnú tašku, aby som sa mohla zbaliť a konečne odísť.
Oprel sa rukou o zárubňu dverí, povzdychol si a s trpkým očakávaním, čo na neho znova vybalím, povedal: "Nie."
Zdráhala som sa tých dvoch slov, odjakživa som ich z duše nenávidela a keď som mu videla do tváre, do jeho prekvapenej tváre, ktorá nevie, čo sa okolo neho deje, striaslo ma. No musela som to bezpodmienečne spraviť. Musím odísť, a tak som to nahlas povedala: "Nenávidím ťa."
Zadržal dych, nebol schopný jediného slova, nevedel ani, ako má reagovať. Zarazene prestúpil z nohy na nohu, chytil sa za čelo. "To je... To je všetko?"
"Hej, uľavilo sa mi." Klamala som, keď mi vypadla kabela zo skrine priamo do rúk. Vzala som ju a šla do spálne, kde sme mali uložené všetky veci na oblečenie.
"O to ide, aby si bola v pohode." O chvíľu ma dobehol s dráždivými slovami v ústach, pozoroval ma neprítomným pohľadom z kúta miestnosti a čakal, či sa k tomu ešte nejak vyjadrím.
Odpovedala som mu prvé, čo ma napadlo a ukladala veci do kabele: "Predýchaš to."
"Nerieš ma, ver mi." Povedal zlomeným hlasom.
"Ako VEĽMI ťa nenávidím..." Dôveryhodne som si zamrmlala popod nos a povzdychla si.
Zmĺkol tak isto ako ja. Nemali sme si čo viac povedať... Alebo som sa mýlila?
"Máš krásne ruky. I pery. Celá si krásna. Keď nimi hráš na klavíri, keď si balíš kufre, keď ma obdarovávaš dotykmi, keď mi dávaš facku. Bozky, slová, nadávky, verše. Zložitá a zároveň jednoduchá krása, kvôli ktorej som ťa ľúbil, ľúbim i budem ľúbiť."
Poslušne som zamaskovala prekvapenie i slzy v očiach, otočila sa na neho a povedala ďalšie necitlivé klamstvá. "Týmto ma nezískaš späť, to vieš."
Mykol plecami. "Viem. Vravím to kvôli sebe."
"Nerozumiem ti."
"To sa nazýva rozchod."
"Aký si múdry." Ironicky som poznamenala dívajúc sa mu priamo do modrých, prázdnych očí.
Znova mykol plecami a sklonil potupený pohľad k zemi. "Kvôli tebe všetko."
Z ničoho nič mi ho prišlo ľúto. Čo som to za človeka, za ženu, že niečo takéto robím? Chytila som tašku za obe uši do ruky a kráčala do predsiene. Ďalší človek vo mne, ten tvrdší a neúprosnejší, opäť niečo vypustil z úst a ja som sa nestačila diviť. "Neponižuj sa toľko."
Zachechtal sa a okamžite reagoval: "Poníženie? Neprichádza do úvahy. Len láska."
"Láska je ekvivalent poníženia." Vysvetlila som mu učiteľským, mŕtvym tónom, keď som sa obúvala do vysokých topánok. Ktovie, kde ma dnes zavedú.
Prišiel za mnou do miestnosti, sadol si do kresla, kde som sa chcela pôvodne prezuť, zamyslel sa, pričom sa mu na čele spravili rovné čiarky a jemným tónom sa spýtal: "Prečo je koniec? Spravil som chybu?"
Nad tým som sa musela zamyslieť i ja. Čo mu poviem ako dôvod? Na okamih som sa zastavila, chytila sa za čelo a masírujúc si spánky pozerala do zeme so zámerom, že nájdem odpoveď na jednej z tých tmavých parketách. "Nie. Ja... si pre mňa príliš dobrý. A takto to ďalej nejde."
Buchol päsťou do opierky, postavil sa a pár dlhšími krokmi stál hneď pri mne. "Kurva. To si si teda vybrala dôvod. Prečo mi ubližuješ? Prečo to robíš sebe? Si snáď masochistka?" Rozhodil naštvane rukami, už sa prebral z tých slov, čo som mu dnes povedala.
Neschopná utvoriť nejakú schopnú vetu som sa sprosto spýtala: "To kurva bolo mne?"
"Nie." Otrávene odvetil a šiel si znova sadnúť.
"Aha. Dobre." Zvýraznila som prestávky medzi slovami, kabelu si vyhodila na chrbát a rozmýšľala, či je toto to naozajstné zbohom.
No o chvíľu ma napomenul: "Nezostávaj ticho. Chcem odpoveď na svoju otázku."
Ťažko som si povzdychla, zamračila sa ako pred tým on a použila vetu, ktorú už toľkokrát videla niekde napísanú. A pravdivú. "Ľudia, keď sú príliš šťastný, boja sa. A robia chyby."
"Nehovor, že k ním patríš." Vravel mi bojujúc so smiechom, ktorý potláčal, čo sa mu darilo pri každom pohľade na mňa. Musela som mu veľmi ublížiť.
"Občas je príjemné splynúť s davom."
"Že to hovoríš práve ty."
"Ľudia sa menia, zlato."
"Aj ty?"
"Vyzerá to tak."
"Nie som slepý."
Nezostávalo mi nič iné, iba znova pripomenúť, prečo tu sme. A mne sa to tak hnusilo, ledva sa mi to z krku vydralo: "Nenávidím ťa. Nenávidím ťa tak, ak som ťa kedysi milovala."
"Choď už preč. Ešte dlho ma tu budeš slovne bodať? Cítim to až vo vnútri." Rukou naznačil gesto, akoby ma odohnával, potom si ňou podložil hlavu a privrel oči.
Tiež som si uvedomila, že tu stojím pridlho, odložila kľúče od tohto bytu na poličku pri zrkadle a povedala: "Áno, idem. Nechápem vôbec, čo tu ešte robím. Ži ďalej a znenáviď ma."
"To by si ma musela donútiť."
"Myslíš prvé či to druhé?" Ešte som sa obzrela za sebou, už som v ruke držala kľučku odo dverí. Začínalo by mi byť smutno, bude mi chýbať jeho teplo.
"Nerieš. Choď už."
Dovidenia bolo moje posledné slovo, pred tým, ako som ho snáď naposledy videla a po čase ho vypustila zo života. Bola som na ňom príliš závislá, a to nie je dobré. Treba to zmeniť. Človek nemôže byť len tak šťastný, nie je to možné. Svet už je tak nadstavený... Určite by ma po čase podviedol, všetko by sa pokazilo a takto sa tomu dalo zabrániť. Bolestivo, no aj to raz skončí... Ako všetko...
-°°°°°°°°°°°°°°°°-

Po tom, ako mu odišla z bytu, z očí i z rúk, postupne unikala aj z jeho srdca. No sediac v tom jedinom kresle na chodbe, si sám pre seba zamrmlal: "Zbohom, láska. Nebudem sa ti vnucovať, no život ťa ku mne raz znova zavedie... Zbohom, a mysli na mňa..."